Ťap-ťap, kvap-kvap!
Dážď padal na trávu nad Dorkiným malým domčekom.
Dorka bola dážďovka. Bývala v útulnej chodbičke v mäkkej, vlhkej pôde.

Vystrčila hlávku von.
Kvap!
Dažďová kvapka jej pristála rovno na hlave.
„Nádhera!“ potešila sa Dorka.
Von sa plazili aj všetci jej dážďovkoví kamaráti. Dlhé dážďovky, krátke dážďovky aj jedna celkom maličká dážďovka.
„Prečo máme rady dážď?“ spýtala sa maličká dážďovka.
„Dýchame pokožkou a tá musí zostať vlhká,“ vysvetlila Dorka. „Dážď premočí zem, a tak sa môžeme plaziť vonku bez toho, aby sme vyschli!“
„Tak sa poďme plaziť!“ zvolala maličká dážďovka.

A vyrazili.
Vlnka, vlnka, vlnka.
Väčšina ľudí sa schovala dnu, aby nezmokla. Ihrisko zostalo prázdne.
Dorka zastala.
"Nikto na hojdačkách. Nikto na pieskovisku..."
„A nikto nie je na ŠMYKĽAVKE!“ potešili sa dážďovky.

Vyplazili sa hore po schodíkoch.
A spustili sa dolu šmykľavkou.
„JÚÚÚÚJ!“
Dorka pristála v mokrom piesku. O chvíľku vedľa nej dopadol aj jej chvostík.
„Ach, tu si!“ zachichotala sa.

V pieskovisku dážďovky liezli po vedierkach a formičkách v tvare hviezdy.
Pre maličkú dážďovku bolo aj obyčajné vedierko OBROVSKOU horou.
„Som na vrchole!“ zavolala jedna.
„Ja si v polovici trošku oddýchnem!“ zavolala druhá.

Najmenšia dážďovka sa schovala pod formičku v tvare korytnačky. Hlávka jej vykúkala vpredu a chvostík vzadu.
„Pozrite! Som korytnačka!“
A potom sa korytnačka začala vlniť.
Všetci sa rozosmiali.

Šmýkali sa, liezli a plazili, až kým dážď nezačal tíchnuť.
Kvap.
Kvap.
A dosť.
„Je čas ísť domov, kým zem nevyschne,“ povedala Dorka.
Vybrali sa naspäť cez trávu.
Vlnka, vlnka, vlnka.

Dorka sa pohodlne schúlila vo svojej útulnej chodbičke.
„To bol ale krásny daždivý deň,“ zašepkala. „A nepotrebovala som ani gumáky!“
Samozrejme, že ich nepotrebovala.
Veď nemala žiadne nohy!


Komentár