Jedného slnečného popoludnia sa malé dievčatko menom Rose usadilo v parku.
Vtáčiky spievali, kvety sa hojdali vo vánku a Rose si spokojne pochutnávala na chutnej ovocnej tyčinke.
„Mmm! Jahodová!“ usmiala sa.
Práve vtedy okolo nej prešiel muž. Pil perlivú vodu z fľaše.
Glg, glg, glg!
Dopil posledný dúšok, pozrel sa na prázdnu fľašu…
a odhodil ju do trávy.
Pľup!
Potom odišiel.
Rose sa pozrela na fľašu.
„Aha,“ pomyslela si.
O chvíľu Rose dojedla ovocnú tyčinku.
Pozrela sa na obal vo svojej ruke.
Potom sa pozrela na fľašu v tráve.
„Ten muž tu nechal svoju fľašu,“ povedala.
„Tak možno tu môžem nechať aj svoj obal.“
Pustila obal na zem.
Poletuje, poletuje… pľup!
Neďaleko jedol chlapec menom Felix nanuk.
Videl, ako Rose pustila obal na zem.
Keď Felix dojedol nanuk, pozrel sa na svoj obal.
„Rose to urobila tiež,“ povedal.
A aj on pustil svoj obal na zem.
Pľup!
Felixa videlo niekoľko detí, ktoré sa hrali s loptou.
O chvíľu pristála pri chodníku škatuľka od džúsu.
Potom ďalší obal.
A potom ďalšia fľaša.
Pľup. Pľup. Pľup.
Netrvalo dlho a krásny zelený park už vôbec nevyzeral tak pekne.
Jeden obal uviazol pri kvetoch.
Pri lavičke ležala fľaša.
Vietor kotúľal po chodníku škatuľku od džúsu.
Práve vtedy prišiel do parku malý chlapec menom Johnny so svojou mamou.
Johnny sa zastavil.
„Ach nie, mami! Pozri na všetky tie odpadky!“
Jeho mama sa rozhliadla.
„Môžeme pomôcť,“ povedala s úsmevom.
Zdvihla fľašu a hodila ju do neďalekého koša.
Pľup!
Johnny zdvihol obal.
Zdvihol ho vysoko nad hlavu.
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
„Šup s ním do koša!“ zasmiala sa jeho mama.
Rose ich pozorovala.
Potom sa pozrela na obal od svojej ovocnej tyčinky.
„Ten je môj,“ povedala potichu.
Zdvihla ho.
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
Felix sa pozrel na obal od svojho nanuka.
„A ten je môj!“
Aj on ho zdvihol.
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
Johnnyho mama sa usmiala.
„Aj keď vidíme niekoho odhodiť odpadok,“ povedala, „my sa môžeme rozhodnúť urobiť správnu vec.“
Onedlho Rose, Felix a Johnny hľadali odpadky po celom parku.
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
„Šup s ním do koša!“
Pľup!
Ostatné deti ich uvideli upratovať a tiež sa pridali.
Kúsok po kúsku bola tráva opäť zelená.
Kvety bolo zasa vidieť.
A chodník bol čistý.
Vtom sa pri nich niekto zastavil.
Bol to ten muž spred chvíle.
Pozrel sa na deti.
Potom si všimol prázdnu fľašu od perlivej vody v Johnnyho ruke.
Jeho fľašu.
„Aha,“ povedal muž.
Vyzeral trochu zahanbene.
„Myslím, že som sa rozhodol zle.“
Pri lavičke zbadal posledný odpadok a zdvihol ho.
Johnny sa usmial a ukázal na kôš.
Aj muž sa usmial.
„Šup s ním do koša?“
Všetci sa zasmiali.
“ŠUP S NÍM DO KOŠA!”
Pľup!
Rose sa rozhliadla po čistom a krásnom parku.
„Nabudúce,“ povedala, „hodím svoj odpadok rovno do koša.“
Felix prikývol.
„Aj ja.“
A odvtedy si vždy, keď potrebovali niečo vyhodiť, spomenuli na svoje malé parkové heslo:
Šup s ním do koša!
Komentár