Kde bolo, tam bolo, v malom domčeku na zelenom kopci žil maličký duch menom Boo.
Boo bol guľatý a hebučký ako malý biely obláčik. Mal veľké láskavé oči a veselý úsmev.
Boo však mal jeden veľký problém.
Nemal nijakých kamarátov.
Každé ráno sa Boo zniesol dolu do dediny a hľadal niekoho, kto by sa s ním zahral.
Jedného dňa uvidel tri deti hrať sa s loptou.
„Ahojte!“ povedal Boo. „Môžem sa hrať s vami?“
„ÁÁÁÁ! DUCH!“ vykríkli deti.
Pustili loptu na zem a rozbehli sa preč.
„Ach,“ zašepkal Boo smutne. „Chcel som sa len hrať.“
Na druhý deň Boo uvidel malé dievčatko, ktoré trhalo kvety.
„Ahoj!“ povedal a priateľsky zamával.
„ÍÍÍÍK!“ vykríklo dievčatko.
A rozbehlo sa preč!
Boo sklopil zrak k svojim maličkým duchárskym nôžkam.
"Prečo sa ma všetci boja?" čudoval sa. "Nechcem nikoho strašiť."
V ten večer sedel Boo celkom sám pod veľkou jabloňou.
Pozoroval hviezdy, ako sa trblietajú na oblohe.
„Kiežby som mal aspoň jedného kamaráta,“ zašepkal.
Zrazu šiel okolo malý chlapec.
Volal sa Oliver.
„Ahoj!“ povedal Oliver. „Prečo tu sedíš úplne sám?“
Boo prekvapene zdvihol zrak.
"Nebojíš sa ma?"
Oliver naklonil hlavu nabok.
„A prečo by som sa mal?“
"Pretože som duch," povedal Boo.
Oliver sa usmial.
„Mne pripadáš ako veľmi priateľský duch!“
Booove oči sa rozšírili.
„Naozaj?“
„Naozaj!“ zasmial sa Oliver. „Nechceš sa so mnou hrať?“
Boo sa tak potešil, až od radosti obletel celú jabloň.
„ÁNO, PROSÍM!“
Hrali sa na schovávačku medzi stromami.
Naháňali padajúce lístie.
A Boo zo svojho hebučkého duchárskeho telíčka vytváral smiešne tvary.
Najprv sa premenil na zajačika.
Potom na motýľa.
A napokon na obrovský penový cukrík!
Oliver sa smial tak veľmi, až spadol do mäkkej trávy.
Na druhý deň ráno vzal Oliver Booa na ihrisko.
Keď ostatné deti uvideli Booa, preľakli sa.
„DUCH! UTEKAJTE!“
"Počkaj!" zvolal Oliver. "Nemusíš sa báť!"
Deti sa zastavili.
"Ale on je duch!" povedalo malé dievčatko.
"Áno," povedal Oliver. "Ale je to láskavý duch. Nechce nikoho vystrašiť. Chce byť len naším priateľom!"
Boo nesmelo zamával.
„Ahojte,“ povedal potichu. „Nechcel by sa niekto hrať?“
Chvíľu sa nikto ani nepohol.
Potom jedno dievčatko vykročilo dopredu.
„Vieš sa premeniť na zajačika?“
Boo sa usmial.
„Samozrejme!“
PUF!
Premenil sa na najhebkejšieho duchárskeho zajačika, akého kedy kto videl.
Deti sa zachichotali.
„Ešte! Ešte!“ volali.
O chvíľu sa už všetci spolu smiali a hrali.
A od toho dňa už Boo nikdy nebol sám.
Každé popoludnie deti volali:
„BOOOOO! POĎ SA HRAŤ!“
A Boo sa zniesol dolu kopcom s tým najväčším úsmevom na svete.
Pretože už vedel niečo nádherné.
Nemusíte byť strašidelní len preto, že ste duch.
A niekedy stačí jediný láskavý kamarát, aby aj ostatní spoznali, aký naozaj si.
Koniec. 🌙
Komentár