Jedného zasneženého rána si zajačik Benko obliekol kabátik, obul čižmičky a natiahol rukavice.
Bruško mal v teple.
Pršteky na nohách mal v teple.
Labky mal v teple.
Len jeho dve dlhé ušká trčali rovno do zimného vetra.
Fúúúúš!
„Bŕŕŕ!“ povedal Benko. „Moje ušká mrznú!“

Pozrel sa hore na jedno uško. Potom na druhé.
„Musím nájsť niečo, čo vás obe zahreje.“
Najprv Benko vyskúšal svoje rukavice.
Stiahol si ich z labiek a každú navliekol na konček jedného uška.
„Jéj! To je príjemné!“
Trikrát si od radosti poskočil.
Hop, hop, hop!
Potom sa pozrel na svoje holé labky.
„Joj. Teraz je zima VÁM!“

Šúchal si ich jednu o druhú.
„Nemôžete byť všetci v teple naraz?“
Benko si natiahol rukavice späť na labky.
Ušká sa mu roztriasli.
Bŕŕŕ!
Pod zasneženým stromom chrumkala Veverička oriešok. Huňatý chvost si skrútila nad hlavou.
„Ako si zohrievaš ušká?“ spýtal sa Benko.
„Chvostíkom,“ povedala Veverička. „Je ako malá deka!“
Benko sa pozrel za seba.
Jeho chvostík bol malý.
Jeho chvostík bol guľatý.
A od ušiek bol veľmi, veľmi ďaleko.
Aj tak to skúsil.
Vykrútil sa doľava.
Vykrútil sa doprava.
Zavrtel zadočkom.
Veverička sa zachichotala.
„Funguje to?“
„Nie,“ povedal Benko. „Môj chvostík je na nesprávnom konci!“

Ešte posledný raz ním zavrtel.
Chvostík zostal presne tam, kde bol.
Ďalej na cestičke stretol Benko Medveďa.
Medveď mal na hlave veľkú vlnenú čiapku.
„Môžem si vyskúšať tvoju čiapku?“ spýtal sa Benko. „Ušká mám úplne studené.“
„Samozrejme!“ povedal Medveď.
Benko si sklopil ušká a nasadil čiapku.
Žuch!
Čiapka mu skĺzla cez oči.
A potom aj cez nos.
„Benko?“ zavolal Medveď. „Kam si sa podel?“
„Som tu dnu!“ ozval sa tenký hlások. „Už je čas spať? Všade je tma!“
Medveď čiapku nadvihol.
A tam bol Benko!
„Priveľká,“ zasmial sa Medveď.
„Ale veľmi útulná,“ povedal Benko. „Zmestil by sa do nej celý piknik!“

Benko bol už takmer doma, keď k nemu priletel malý vtáčik.
Volala sa Ruženka.
„Prečo si držíš ušká?“ spýtala sa.
„Aby sa netriasli,“ povedal Benko. „Lenže teraz si labkami neviem otvoriť dvere.“
Ruženka sa zachichotala.
„Myslím, že ti viem pomôcť. Ja totiž viem pliesť!“
Priniesla košík mäkkej modrej vlny a dve ihlice. Potom vošli do Benkovho teplého domčeka.
Najprv mu Ruženka špagátikom zmerala hlavu.
Potom zmerala jedno dlhé uško.
A potom druhé.
„Nehýb sa,“ povedala.
„Snažím sa,“ odvetil Benko. „Ale moje ušká sa stále vrtia!“
„Možno sa tešia na svoju novú čiapku.“

Benko prikývol.
„Ešte nikdy žiadnu nemali.“
Ruženka začala pliesť.
Klik, klik, klik.
Benko chrumkal mrkvičku.
Chrum, chrum, chrum.
„Pomáhaš mi pliesť?“ spýtala sa Ruženka.
„Nie,“ povedal Benko. „Pomáham ti robiť zvuky!“
Klik, klik! Chrum, chrum!

Napokon Ruženka zdvihla hotovú čiapku.
Navrchu mala dve dlhé mäkké vrecká.
Jedno pre každé zajačie uško!
Benko si ju nasadil.
Na hlave mu sedela ako uliata.
Jedno uško sa zasunulo do jedného vlneného vrecka.
Druhé uško sa zasunulo do druhého.
Obe boli zakryté až po samé končeky.
„Jéj,“ zašepkal Benko. „Je to ako objatie pre moje ušká.“

Vonku znovu zafúkal zimný vietor.
Fúúúúš!
Benko čakal.
Ušká sa mu neroztriasli.
Poskočil si.
Čiapka zostala na mieste.
Zavrtel uškami.
A dve vlnené vrecká sa zavrteli spolu s nimi!
„Teplé bruško,“ povedal Benko.
„Teplé labky.“
„A DVE TEPLÉ UŠKÁ!“

Jemne objal Ruženku.
„Ďakujem!“
Potom sa široko usmial.
„Chceš, aby som aj tebe niečo uplietol?“
„A čo by si mi uplietol?“ spýtala sa Ruženka.
Benko sa pozrel na jej drobné nôžky.
„Dve celkom maličké ponožky!“
Ruženka sa rozosmiala.
„Možno bude lepšie, keď ťa to najprv naučím.“

Komentár