Hnedý medvedík Benko mal pred sebou veľmi dôležitú úlohu.
Blížila sa zima a on chcel zaželať svojim kamarátom dobrú noc.
Vyšiel zo svojho brloha.
Chrum, chrum, chrum.
Suché lístie mu praskalo pod labkami. Jemný vetrík ho šteklil na uškách.
Vtom mu na nos pristál žltý list.
„Joj!“ povedal Benko. „To už ide spinkať aj môj nos?“
List odfúkol.
Fúúúú!
A list odletel.

Pod kríkom si ježka Hanka usilovne stavala hniezdo.
Suché lístie si sťahovala na mäkkú a útulnú kôpku.
„Ahoj, Hanka!“ pozdravil ju Benko. „Čo to robíš?“
„Svoju zimnú postieľku,“ povedala Hanka. „Čoskoro bude chladno a malý hmyz, ktorý jedávam, sa bude hľadať oveľa ťažšie.“
„Zostaneš v posteli až do raňajok?“ spýtal sa Benko.
„Oveľa dlhšie!“ povedala Hanka. „Pripravujem sa na zimný spánok.“
"Hiber... kolísať?" povedal Benny.
Hanka sa zachichotala.
„Na zimný spánok! Je to zvláštny spôsob, pri ktorom sa naše telo v zime spomalí. Srdiečko bije pomalšie a aj dýchame pomalšie. Vďaka tomu spotrebujeme menej energie.“
Benko sa pozrel na svoje bruško.
„Aj ja som veľa jedol, aby som sa pripravil.“
„Ja tiež,“ povedala Hanka. „Naše telo si časť potravy uloží ako tuk. Keď potom odpočívame schúlení v postieľke, používa tento tuk ako energiu.“
„Takže zimnú energiu nosíme v sebe!“ potešil sa Benko.
„Presne tak!“
Hanka si k hniezdu pritiahla posledný list.
Ale vietor ju zdvihol... a hodil jej ju na hlavu.
„Páči sa ti môj klobúk?“ spýtala sa.
„Je veľmi chrumkavý,“ povedal Benko.

Od starého pňa sa ozval tenký hlások.
„Benko! Tu som!“
Bola to Dorka, malá plšica s okrúhlymi uškami a huňatým chvostíkom.
Na zemi si postavila okrúhle hniezdo ukryté pod popadaným lístím.
„Aj ty sa pripravuješ na zimný spánok?“ spýtal sa Benko.
„Áno,“ povedala Dorka. „Jedla som oriešky a bobuľky, aby som si nazbierala zimnú energiu.“
Labkou poklopkala po okraji hniezda.
„Chceš si vyskúšať moju postieľku?“
Benko sa pozrel na maličké hniezdo.
Potom sa pozrel na svoj veľký zadok.
A potom sa znovu pozrel na maličké hniezdo.
„Myslím,“ povedal, „že celá tvoja postieľka by sa zmestila pod jednu moju labku.“
Dorka od smiechu zapískala.
„Tak potom určite potrebuješ vlastnú postieľku!“

Schúlila sa do malej guľôčky.
Noštek mala schovaný.
Labky mala schované.
Niečo jej však ešte stále vytŕčalo.
„Môj chvostík!“ zapískala. „Skoro som ho zabudla uložiť do postele!“
Obtočila si ho okolo tela.
„Tak. Už sme dnu všetci.“

„Spia v zime všetky zvieratká?“ spýtal sa Benko.
„Nie,“ povedala Dorka. „Veľa zvierat zostáva v zime čulých a ďalej si hľadá potravu. My však takto prečkávame chladné mesiace.“
Benko sa usmial.
„Dobrú noc, Dorka.“
„Dobrú noc, Benko. Uvidíme sa na jar!“
Teraz prišiel rad na Benka.
Vrátil sa do brloha, kde ho čakala postieľka zo suchého lístia.
Raz sa otočil.
Potom sa otočil druhý raz.
Sadol si.
A hneď zase vyskočil.
„Joj!“
Do zadku ho pichala malá halúzka.
„Toto teda NIE JE vankúš.“

Benko odložil halúzku nabok a znovu si ľahol.
Oveľa lepšie.
Vonku vietor tíško šepkal medzi stromami.
Hanka sa schúlila vo svojom hniezde z lístia.
Dorka odpočívala v malej okrúhlej postieľke.
A Benko si pritiahol labky k brušku.
Ako plynuli chladné dni, ich telá sa spomalili a šetrili energiu. Niekedy sa na chvíľočku zobudili a potom znovu zaspali.
Každý z nich mal vlastný spôsob, ako odpočívať počas zimy.

Keď teplé jarné dni priniesli viac potravy, všetci sa opäť stretli.
Ale zatiaľ…
Dobrú noc, malé labky.
Dobrú noc, huňatý chvostík.
Dobrú noc, pichľavý chrbátik.
A dobrú noc, Benkov noštek.
Tentoraz nepotreboval žiadny list.


milujem tento príbeh, taký sladký
Ďakujem pekne <3