Keď sa slniečko schová za kopce a svet pomaly stíchne, vysoko nad zemou sa začnú rozsvecovať hviezdičky. Aj ony sa po dlhom dni unavia.
Každá hviezdička má svoj obláčik. Obláčik je jej mäkučký vankúšik, ktorý ju nežne hojdá až do rána.
Toto je hviezdička Blik. A toto je jej obláčik Puf. Puf je malý, mäkký a biely. A ľahučký ako pierko.
Slniečko pomaly zapadá a obloha sa sfarbí do oranžova a ružova. Blik zíva: „Haaa…“ Je čas ľahnúť si na Pufa.
Vtom priletí nezbedný vetrík. Fúúúf! Puf sa zakotúľa po oblohe a odletí preč.
„Puf! Kde si?“ volá Blik. Obzerá sa napravo. Obzerá sa naľavo. No Pufa nikde nevidí.
Musí ho nájsť. Bez Pufa sa jej predsa nedá spinkať.
Blik letí dolu k tmavému lesu. Šuch, šuch, šuch. Hľadá medzi stromami a svojím svetielkom si svieti na cestu.
Pod veľkým dubom leží ospalý Medvedík.
„Nevideli ste môj obláčik? Je malý, mäkký a biely,“ spýta sa Blik.
„Nevidel,“ zamrmle Medvedík. „Ale ja mám mäkké bruško. Poď, ľahni si naň.“
Blik si ľahne na Medvedíkovo bruško. Je mäkké. Je teplé. Ale je aj poriadne chlpaté a jemné chĺpky ju šteklia na líčku.
Je to mäkké, pomyslí si Blik, ale nie je to obláčikové.
O chvíľku Medvedík zaspí. Chrrr, chrrr! Jeho bruško sa dvíha a klesá a Blik sa na ňom hojdá ako na malej loďke.
Blik potichučky vstane. „Ďakujem, Medvedík. Tvoje bruško je naozaj mäkké, ale ja musím nájsť svojho Pufa.“ Zamáva mu a letí ďalej.
Za lesom sa rozprestiera tichá lúka. V mäkkej tráve odpočíva malý Zajačik.
„Nevideli ste môj obláčik? Je malý, mäkký a biely,“ spýta sa Blik.
„Nevidel,“ zašepká Zajačik. „Ale ja mám dlhé jemné uško. Poď, ľahni si naň.“
Blik si ľahne na Zajačikovo uško. Je hebké ako zamat. Lenže uško sa trošku trasie a šteklí ju po líčku. „Hihi! Hihi!“ chichoce sa Blik.
Je to mäkké, pomyslí si, ale nie je to obláčikové.
„Ďakujem, Zajačik. Tvoje uško je veľmi hebké, ale ja musím nájsť svojho Pufa.“ Blik mu zamáva a letí na kraj lúky.
Na starom plote sedí Sovička. Sovička v noci nespí. Ona stráži lúku aj celý les.
„Nevideli ste môj obláčik? Je malý, mäkký a biely,“ spýta sa Blik.
„Hú-hú, videla,“ prikývne Sovička. „Vetrík ho odfúkol vysoko na oblohu. Až k Mesiačiku.“
„Ďakujem!“ zvolá Blik a vyletí hore. Šuch, šuch, šuch. Stúpa vyššie a vyššie.
Blik je veľmi unavená. Očká má čoraz ťažšie a ťažšie… no nevzdáva sa.
A tam pri Mesiačiku zbadá čosi malé, mäkké a biele.
„Puf!“ zvolá Blik. „Blik!“ zvolá Puf. Rozbehnú sa k sebe a pevne sa objímu.
O chvíľku k nim prifúkne aj vetrík. Tentoraz celkom potichučky. Fúúú…
„Prepáč mi, Blik,“ povie zahanbene. „Nechcel som Pufa odfúknuť tak ďaleko. Odteraz budem fúkať oveľa jemnejšie.“
Blik sa usmeje. „Odpúšťam ti.“
Blik si konečne ľahne na Pufa. Mäkučko. Ľahučko. A zo všetkého najviac obláčikovo. Mesiačik im svieti a Puf ju nežne hojdá.
Predtým, ako zavrie očká, Blik sa ešte raz pozrie dolu na spiaci svet.
„Dobrú noc, Medvedík. Dobrú noc, Zajačik. Dobrú noc, Sovička.“
„Dobrú noc, Mesiačik. Dobrú noc, Puf,“ zašepká Blik.
Zavrie očká a ešte raz potichučky zasvieti.
Blik…
A potom už celá obloha pokojne spí.
Koniec.
Komentár