V útulnej nore pod kopcom je Štedrý večer.
Malému Zajkovi Ťukovi sa nechce spať. Ani trošku.
Krúti labkami. Krúti noštekom. A krúti aj svojimi dlhými uškami.
Mama Zajačica sa usmeje. „Poďme popriať dobrú noc Vianociam,“ povie. „Možno si ťa potom nájdu ospalé očká.“
V košíku pri ohni prespáva cez Vianoce Ťukova najlepšia kamarátka Ježinka. Je schúlená do klbôčka a tuho spí. V sníčku sa jej chveje malý noštek.
„Dobrú noc, Ježinka,“ povie Ťuk potichučky.
Jeho veľké ušká trošku ovisnú. Je o kúsoček ospalejší.
Mama vezme Ťuka k oknu. Vonku pomaly padajú biele vločky.
Ššš… ššš…
„Dobrú noc, sneh,“ povie Ťuk.
Očká mu pomaly žmurkajú. Žmurk… žmurk.
Na oblohe sa rozsvietia hviezdičky. Trblietajú sa nad zasneženým kopcom.
„Dobrú noc, hviezdičky,“ povie Ťuk.
Ešte o kúsoček ospalejší.
Vietor si za oknom potichučky spieva.
Fúúú…
„Dobrú noc, vietor,“ zašepká Ťuk.
Jeho hlások je už celkom tichučký.
Mama uloží Ťuka do postieľky.
Mäkká prikrývka. Mäkký vankúšik. Jemný bozk na noštek.
Na druhej strane izby visí pri ohni jeho vianočná pančucha. Teraz je prázdna. Čaká na ráno.
„Keď sa zobudíš,“ zašepká mama, „budú Vianoce.“
Ťuk sa usmeje. Očká sa mu zatvoria.
Na tichý kopec padá sneh. Kdesi v diaľke zazvoní malý zvonček.
Cink…
Dobrú noc, Vianoce.
Dobrú noc, Zajko Ťuk.
Sladké sny.
Koniec.
Komentár