Bol raz jeden les. Stromy v ňom boli žlté a červené a lístočky padali dolu. Šuch, šuch, šuch.
Fúkol studený vetrík. Fíííí! Zvieratká vedeli, že čoskoro príde zima.
Malá srnka stála na lúke a pozerala sa okolo seba.
„Čo budem robiť ja?“ povedala si. „Neviem.“
Uvidela veveričku. Hop sem, hop tam.
„Čo robíš, veverička?“
„Zbieram oriešky do dutinky,“ povedala veverička. „Cvak, cvak, cvak. Aby som mala čo papať v zime.“
Srnka skúsila zdvihnúť oriešok. Ale oriešok sa jej kotúľal z papuľky. Kotúľ, kotúľ.
„Hmm,“ povedala srnka. „Oriešky nie sú pre mňa.“
Potom stretla ježka. Dupi, dupi, dupi.
„Čo robíš, ježko?“
„Nosím lístočky na mäkkú posteľ,“ povedal ježko. „V zime budem spinkať.“
Kolouch si ľahol do lístia. Zavrela oči... a hneď ich znova otvorila.
„Mne sa ešte nechce spinkať,“ povedala.
Pri potôčiku stretla medveďa. Dup, dup, dup.
„Haaam,“ zívol si medveď. „Idem do jaskynky. Budem spať celú zimu.“
„Celú zimu?“ čudovala sa srnka. „Ja nechcem spať celú zimu. A nechcem ani zbierať zásoby. Čo budem robiť ja?“
Vtom prišla mamička srnka. Jemne sa pritúlila k malej srnke.
„Ty nemusíš spať celú zimu,“ povedala mamička. „Ani nemusíš zbierať oriešky. My srnky ostaneme hore.“
„Hore?“ zažmurkala srnka.
„Áno. Budeme spolu chodiť po lese. Budeme papať vetvičky a sladké seno, čo nám pán horár dá do kŕmidla. A uvidíme sneh.“
„Sneh!“ potešila sa srnka. „A budem mať teplý kožúšok?“
„Budeš,“ usmiala sa mamička. „Už ti rastie. Hustý a mäkký.“
Malá srnka sa zaradovala. Hop, hop, hop!
Večer bolo všetko pripravené.
Veverička mala oriešky.
Ježko mal mäkkú posteľ.
Medveď mal teplú jaskynku.
A malá srnka mala teplý kožúšok a mamičku pri sebe.
Z neba začali padať prvé snehové vločky. Tichučko, tichučko.
Jedna vločka padla srnke na nos. Štip!
Srnka sa zasmiala.
„Dobrú noc, veverička. Dobrú noc, ježko. Dobrú noc, medveď,“ šepkala srnka.
Potom sa pritisla k mame Deer... a napokon zaspala. Len do rána.
A aj ty, malé zlatíčko, zatvor očká.
Dobrú noc.
Koniec.
Komentár