Kde bolo, tam bolo, v jednom veľkom lese stál vysoký strom. A na tom strome býval malý lístok Zvedavček.
Bol červený ako jabĺčko a žltý ako slniečko. A bol to riadny huncút! Celé leto sa hojdal na konári, hojdy, hojdy. Šteklil vtáčikov po bruškách a šuškal si s kamarátmi lístkami. Šuš, šuš. Šuš, šuš.
Potom prišla jeseň. Lístky začali padať z konárov, pomaly a ticho, jeden po druhom. Padali na mäkkú kopu pod stromom, kde sa spolu zababušili na zimu.
„Poď aj ty, Zvedavček!“ volali lístky zdola.
Ale Zvedavček pokrútil hlávkou. „Ešte nie! Najprv chcem vidieť, čo sa v lese na jeseň deje!“
A tak zavolal: „Vetrík, Vetrík, poď mi pomôcť!“
Fíííí! Pricupital Vetrík, jeho najlepší kamarát.
„Vezmem ťa ponad celý les,“ povedal Vetrík. „Drž sa!“
A fúkol. Zvedavček sa odlepil od konára a letel!
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Najprv doleteli k vysokému buku. Tam veverička skackala z konára na konár a schovávala oriešky do dutinky. Chrum, chrum!
Zvedavček sa zakolísal a... bum! Padol veveričke rovno na oriešok.
„Hihi, ty nie si oriešok!“ zasmiala sa veverička.
„Schovávam si oriešky, aby som mala v zime čo papať!“
Fú! Vetrík lístok zdvihol a niesol ďalej.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Pod kríkom šuchotal ježko. Na pichliačikoch nosil lístie do pelieška. Fuk, fuk!
Zvedavček priletel príliš nízko a... cvak! Zachytil sa ježkovi na pichliačik.
„Aha, ďalší lístok do mojej postieľky!“ potešil sa ježko. „V nej prespím celú zimu.“
„Nie, nie, ja ešte letím ďalej!“ zasmial sa Zvedavček. A Vetrík ho fúkol späť do vzduchu.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Na lúke pobehovala myška. Pípí! Nosila zrniečka do svojej nory.
„Pozri, už mám plnú komôrku!“ pochválila sa myška.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Pri starom pni kopal jazvec. Hrab, hrab! Do svojho podzemného domčeka nosil suchú trávu a lístie.
„Čo to robíš, jazvec?“ spýtal sa lístok.
„Vystielam si postieľku, aby som v zime spal v teplúčku,“ zamrmlal jazvec.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Pri jazierku sedela žabka. Kvak! Potom urobila čľup a zahrabala sa do mäkkého bahienka.
„Pod vodičkou si pospím, až kým nepríde jar,“ zakvákala.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Medzi kameňmi bola malá nora. Z nej vykúkal had. Sss, sss. Pomaličky sa stáčal do klbka.
„Schúlim sa a zaspím,“ zasyčal potichučky.
Fú, fú, Vetrík nesie ma. Ďalej poletím. Čo uvidím?
Napokon doleteli k veľkému brlohu. Pred ním stál medveď a zíval. Ááách! Tlapkou si nastlal mäkký mach a pomaly vliezol dnu.
„Dobrú noc, lístok,“ zamrmlal. „Uvidíme sa na jar.“
Zvedavček zívol tiež. Áách...
„Vetrík,“ šepol, „všetky zvieratká sa chystajú spinkať. Aj ja by som už chcel ísť domov.“
Vetrík fúkal potichučky. Fíí... fíí... Niesol lístok späť ponad brloh, ponad noru, ponad jazierko, až k vysokému stromu. A tam ho jemne, jemnučko položil na kopu lístia.
„Zvedavček je doma!“ zašuškali lístky. Šuš, šuš. A pritúlili sa k nemu, tesne, tesne, aby mu bolo teplo.
Zvedavček sa zhlboka nadýchol... a vydýchol. Ufff. Svoju červenožltú hlávku položil na mäkký vankúšik z kamarátov lístkov. Bolo mu teplučko a dobre.
Stále im pošepkal: "Videl som veveričku... a ježka... a jazveca... a medveďa..." Ale jeho oči sa zatvárali, pomaly, veľmi pomaly.
Vetrík fúkol poslednýkrát, tichučko ako uspávanka. Fíííí...
A Zvedavček zaspinkal.
Veverička spí. Ježek spí. Medveď spí vo svojom brlohu...a teraz spíte aj vy.
Dobrú noc.
Komentár