Na kraji jednej malej dedinky bolo veľké tekvicové pole. Rástli na ňom tekvice všelijakých tvarov a veľkostí. Niektoré boli veľké ako sudy, iné guľaté ako lopty a ďalšie mali brušká také tučné, že sa ledva zmestili vedľa seba.
A celkom na konci poľa rástli dve maličké tekvičky. Jedna sa volala Oranžáda. Bola veselá, guľatučká a stále niečo vymýšľala. Druhá sa volala Stonka. Tá mala na hlavičke smiešne zatočenú stonku a zo všetkého najradšej spinkala.
Boli to najlepšie kamarátky. A zároveň dve najmenšie tekvičky na celom poli.
Každý rok pred Halloweenom prichádzali na pole deti, aby si vybrali tie najkrajšie tekvice. Odnášali si ich domov a zdobili nimi svoje domčeky. Aj Oranžáda a Stonka snívali, že si ich raz niekto vyberie.
Noc pred Halloweenom
Jedného večera sa slniečko schovalo za kopce a na oblohe sa rozsvietil veľký strieborný mesiac. Všetky tekvice už sladko spinkali. „Chrrrr... pššš... chrrrr...“ Len Oranžáde sa akosi nedalo zaspať.
Najprv sa pogúľala doľava. Guľ, guľ, guľ. Potom doprava. Guľ, guľ, guľ. A potom zašepkala: „Pssst! Pssst! Stonka! Spíš?“
„Čo? Čo? Čo?“ strhla sa Stonka. „Kto ma budí? Veď ja už som spala!“
„Ja viem, ale mne sa nedá zaspať! Čo ak si nás zajtra niekto vyberie?“
„PŠŠŠŠT!“ ozvalo sa spoza nich. Bola to stará tekvica Bambuľa. „Ticho tam! Slušné tekvice už dávno spia!“ Ďalšia veľká tekvica zahundrala: „Veď ste malé ako dve mandarínky. Musíte vyrásť, inak si vás nikto nevyberie!“
Prešlo päť minút. „Psssst! Stonka! Už spíš?“
„No, už nie!“ zamrmlala Stonka.
„Čo keby sme sa išli pozrieť do dedinky, ako sa tam všetci chystajú na Halloween?“ spýtala sa Oranžáda.
Vtom sa z trávy ozvalo: „Mňaaaaau! Čaute, baby!“ Pred nimi pristála chlpatá mačička Líza. „Celý deň som prespala na slniečku,“ povedala. „Teraz sa mi vôbec nechce spať. Ak chcete vidieť dedinku, poďte so mnou!“
„Ale ako?“ čudovala sa Stonka.
„No predsa sa odpojte od stoniek a dogúľajte sa!“
Tekvičky na seba pozreli. Puk! Puk! A už boli voľné!
„Tak guľkááááme!“ zavelila Líza.
Výprava do dedinky
Guľ, guľ, guľ! Tekvičky sa kotúľali dolu kopčekom a Líza cupitala vedľa nich. Prešli popri starom jablkovom strome, až prišli k drevenému mostíku. Pod ním žblnkotal potôčik.
„Opatrne, aby ste nespadli do vody!“ upozornila ich Líza.
„Júúúú!“ zvolala Oranžáda a pregúľala sa cez most.
„Počkaj maaaa!“ kričala Stonka. „Moja stonka nestíha!“
A potom konečne dorazili do dedinky. „Fíííha!“ vydýchli obe. Všade svietili oranžové svetielka. Na stromoch viseli papierové netopiere, na plotoch sa hojdali biele strašidielka a pri prvom domčeku stál slamený strašiak s obrovskými okuliarmi.
Pri druhom domčeku stáli tri rozsvietené tekvice. „Halóóó! Dievčatá!“ ozvalo sa.
„Jééj! To sú naše kamarátky z vedľajšieho poľa!“ potešila sa Oranžáda. Tekvice mali veselé tváričky a vnútri im žiarili svetielka.
„Aj my chceme takto svietiť!“ zašepkala Stonka.
Pri treťom domčeku s modrými dverami zdobili dve deti schodíky farebnými listami a malými lampášikmi. „Zajtra pôjdeme na tekvicové pole!“ povedalo dievčatko. „Ja chcem krásnu oranžovú tekvicu!“
„A ja tiež!“ zvolal chlapček. „Budeme mať dve!“
Oranžáda skoro vyskočila od radosti. „Počula si? Oni chcú DVE tekvice! Kiežby si vybrali nás!“
„Ale veď sme ešte malé,“ zosmutnela Stonka.
Líza chvíľu rozmýšľala. „Ja mám nápad! Rýchlo sa vráťte domov, napite sa vodičky a poriadne sa vyspinkajte. Tekvičky rastú, keď pekne odpočívajú! A čo keby ste si brušká ozdobili týmito krásnymi jesennými listami?“
Tekvičky si vybrali najkrajšie červené a žlté lístočky. Líza im ich schovala do huňatého kožúška a všetci sa pobrali domov.
Pri potôčiku sa tekvičky poriadne napili. Gĺg, gĺg, gĺg!
„Jéj, pokropila som si nos!“ zasmiala sa Stonka.
Keď prišli na pole, potichučky sa pripojili späť k svojim stonkám. Klik! Klik!
„Dobrú noc, baby,“ zašepkala Líza.
„Dobrú noc,“ odvetili tekvičky.
„Myslíš, že si nás zajtra vyberú?“ zašepkala Oranžáda.
„Neviem... ale teraz už spinkaj. Musíme predsa vyrásť.“
Obe zavreli očká. Vetrík ich jemnučko kolísal. Šššš... šššš... šššš... A tekvičky sladko zaspali.
Veľké ranné prekvapenie
Ráno pošteklili Oranžádu prvé slnečné lúče. Otvorila oči, pozrela sa na Stonku a vykríkla: „STOOOONKAAA!“ Stonkino bruško bolo veľké, okrúhle a žiarivo oranžové. „Fíííha! Veď ja som vyrástla!“ zvolala. Aj Oranžáda vyrástla — bola guľatá a oranžová ako zapadajúce slniečko.
„No toto!“ vykríkla stará Bambuľa. „Včera dve mandarínky a dnes dve nádherné tekvice!“
Brm, brm, brm! Na pole prišlo auto. Všetky veľké tekvice sa začali predvádzať. Oranžáda sa naklonila k Stonke. „Lístky! Rýchlo!“ Oranžáda si pripla červené listy na bruško a Stonka si dala žltý lístok na hlavičku ako smiešny klobúčik.
Z auta vystúpil otecko, mamička a dve deti. Bol to ten istý chlapček a dievčatko z domčeka s modrými dverami. „MAMÍÍÍ! Pozri! Táto tekvica má farebné lístočky!“ vykríklo dievčatko. Chlapček ukázal na Stonku. „A táto má klobúk!“
„Prosííím, môžeme si vziať obe?“ poprosili deti.
„Samozrejme,“ usmiala sa mamička.
„Stonka... ONI SI NÁS VYBRALI!“ zašepkala Oranžáda. A keby mali tekvice nožičky, určite by od radosti tancovali!
Najkrajší Halloween
Večer už Oranžáda a Stonka stáli na schodíkoch pred domčekom s modrými dverami. Okolo nich svietili malé lampášiky a všade ležali farebné listy.
„Mňaaaaau!“ Líza vyskočila na verandu. „No teda, baby! Vy ste to naozaj dokázali!“
„Líza! Pozri, kde sme!“ potešila sa Oranžáda. „Presne tam, kde sme chceli!“
„Vidíte?“ spokojne zapriadla Líza. „Stačilo sa napiť vodičky, dobre vyspinkať a trošku si veriť.“
„A nezabudnúť na lístočky!“ dodala Stonka.
Všetky tri sa rozosmiali.
Keď sa noc utíšila, Líza sa schúlila medzi tekvičky. „Dobrú noc, Oranžáda,“ zašepkala Stonka.
„Dobrú noc, Stonka.“
„Vieš, čo sa mi na dnešku páčilo najviac?“
„Čo?“
„Že sme zostali spolu.“
Oranžáda sa usmiala. „Aj mne.“
Nad domčekom svietil mesiačik a Líza spokojne priadla. Prrrrr... prrrrr... prrrrr... Obe tekvičky zavreli očká. A sladko zaspali.
Dobrú noc, malé tekvičky. Sladké sny. 🎃🌙
Koniec.
Komentár