Kde bolo, tam bolo, za siedmimi kopcami a jedným veľkým tekvicovým poľom, ležala malá dedinka. Nebola to celkom obyčajná dedinka. Bývali v nej veselé strašidielka, usmiate tekvice, maličkí pavúčikovia a zvieratká, ktoré sa takmer ničoho nebáli.
V tejto dedinke bývali aj traja nerozluční kamaráti. Kostík bol malý kostlivec, ktorému pri chôdzi veselo hrkali kosti. Hrky-hrk, klapy-klap! Najradšej zo všetkého tancoval, hoci mu to nie vždy išlo.
Tekvička Berta bola guľatá, oranžová a vždy dobre naladená. Keď sa veľmi rozosmiala, prekotúľala sa od smiechu aj cez celú záhradu. A Pavúčik Pipo bol drobučký pavúčik s ôsmimi nožičkami. Bol taký šikovný, že si dokázal zašnúrovať všetkých osem topánočiek naraz!
Kamaráti sa spolu hrali, spolu vymýšľali veselé nezbednosti a spolu pozorovali hviezdičky. Zo všetkého najviac sa tešili na jednu výnimočnú noc v roku. Na Halloween!
Veľká halloweenska tancovačka
Každý rok sa v dedinke konala tá najveselšia halloweenska diskotéka široko-ďaleko. Uprostred dediny stál veľký starý dub. Na jeho konároch viseli svietiace lampášiky, medzi stromami sa ligotali hviezdičky a z dreveného pódia hrala veselá hudba.
Všetci prišli v kostýmoch. Zajačik Hugo sa prezliekol za obrovskú mrkvu a z kostýmu mu trčali iba dve dlhé ušká. Ježko Jožko mal na každom pichliači jednu farebnú ponožku. Vyzeral ako chodiaca kopa bielizne!
Líška Eliška prišla v obrovskom ružovom klobúku, ktorý jej stále padal na oči. Keď tancovala, vôbec nevidela, kam ide, a omylom objala strom.
Medveď Brumko si obliekol ružovú baletnú sukničku a na hlavu nasadil korunku. Keď sa pokúsil urobiť piruetu, zakrútil sa tak rýchlo, až si sadol rovno do košíka s jablkami.
BUM! GÚĽ-GÚĽ-GÚĽ!
Jabĺčka sa rozkotúľali na všetky strany a celá dedinka sa rozosmiala.
Aj naši traja kamaráti sa krásne vyparádili. Berta mala čarodejnícky klobúk, Pipo ligotavého motýlika a Kostík červenú mašľu okolo krku.
„Tak čo, kamaráti? Ideme tancovať?“ zvolal Kostík.
„Idemééé!“ zakričali Berta a Pipo.
Kostíkov bláznivý tanec
Hudba hrala čoraz veselšie. Berta sa kotúľala do rytmu, Pipo prepletal všetkých osem nožičiek a Kostík predvádzal svoj slávny kostlivčí tanec.
Hrky-hrk! Klapy-klap! Dup-dup-dup!
Všetky zvieratká mu tlieskali. Kostík sa chcel predviesť, a tak vyskočil, zakrútil sa a poriadne zatriasol celým telom.
Zrazu—
PUK!
Jedna kosť mu odletela z nohy!
Kostík si nič nevšimol a pokúsil sa o ďalší tanečný krok. Lenže noha ho neposlúchla a on spadol rovno do mäkkej kopy lístia.
ŠUCH!
Posadil sa a pozrel na svoju nohu. „Jajdanenky! Kde je moja kosť?“
Veľké hľadanie stratenej kosti
Berta a Pipo sa ponáhľali ku Kostíkovi. „Nájdeme ju spolu,“ povedala Berta.
Najprv hľadali pod kopou lístia. Pipo zbadal niečo biele. „Tam je!“ zvolal.
Biely chumáč sa však posadil a hlasno kýchol.
„HAPČÍ!“
Bolo to iba ospalé strašidielko.
„Kde je Kostíkova kosť?“ spýtala sa Berta.
„Tu nie je!“ odpovedali kamaráti.
Potom hľadali pri čarodejníckom kotlíku. Spoza neho trčalo niečo dlhé a biele.
„Moja kosť!“ potešil sa Kostík.
Vytiahol ju, ale bola to iba drevená varecha celá od múky.
„Kde je Kostíkova kosť?“ spýtal sa Pipo.
„Tu nie je!“ odpovedali kamaráti.
Vtom sa z konárov ozvalo klopkanie.
Klop-klop! Ťuk-ťuk-ťuk!
„To musí byť kosť!“ zašepkala Berta.
Bol to však iba malý netopierik, ktorý hral na žaluďovom bubienku.
„Kde je Kostíkova kosť?“ spýtal sa netopierik.
„Tu nie je!“ vzdychli kamaráti.
Kosť je na svete!
Kostík si unavene sadol pod starý dub. Berta sa k nemu pritúlila a Pipo mu vyliezol na plece.
Vtom Pipo zbadal niečo zvláštne.
„Kostík, čo to máš za hlavou?“
Kostík siahol dozadu. Za lebkou mal zachytenú svoju stratenú kosť!
„Tak preto ma celý večer niečo šteklilo!“ rozosmial sa.
Berta kosť pridržala a Pipo ju opatrne nasmeroval na správne miesto.
CVAK!
Kostík sa postavil, pokrčil koleno a urobil jeden opatrný krok.
Hrky-hrk!
Noha bola opäť ako nová.
Posledný tanec
Kamaráti sa ponáhľali späť na námestie. Kostík tentoraz tancoval o čosi opatrnejšie. Berta sa kotúľala vo veselom kruhu a Pipo vyklopkával rytmus všetkými ôsmimi tyrkysovými topánočkami.
Hrky-hrk! Klapy-klap! Kotúľ-ťap!
Hudba sa pomaly spomaľovala. Zajačikovi Hugovi klesali ušká. Ježkovi Jožkovi sa pod farebnými ponožkami zatvárali očká. Brumko zaspal pri košíku s jablkami rovno vo svojej ružovej sukničke a korunke.
Traja kamaráti si zatancovali posledný, celkom pomalý tanec.
Hrky… hrk… klapy… klap…
Nad dedinkou svietil mesiac a lampášiky jeden po druhom zhasínali.
Dobrú noc, kostičky
Kamaráti sa vrátili domov pod starý strom. Berta sa schúlila do mäkkého lístia. Pipo si uplietol maličkú hojdaciu sieť zo striebornej pavučinky. Kostík si pred spaním ešte raz spočítal všetky svoje kostičky.
„Jedna, dve, tri… všetky sú doma.“
Prikryli sa mäkkou prikrývkou a zaželali si dobrú noc.
Vietor potichučky šušťal lístím. V diaľke húkala sova. Mesiac strážil spiacu dedinku.
Tekvička už spinkala. Pavúčik už sníval. A Kostík? Tomu sa snívalo o tanci.
Len jedna drobná kosť vydala posledné tiché zarachotenie... cvaknúť.
A potom už bolo ticho. Celkom, celkom ticho.
Koniec.
Komentár