Kostiško bol malý kostlivec a vôbec nevedel strašiť.
Skúšal to. Nadychol sa, roztiahol ruky a zakričal: „Búúú!“ Ale vyšlo z neho len „Bú-hí-hí!“, lebo sa vždy rozosmial skôr, než niekoho vystrašil.
Zato vystrájať hlúposti? To vedel Kostiško najlepšie na svete!
Býval v starej, starej skrini. Mal tam mäkučkú postieľku, šteklivé pavučiny a kopu farebných ponožiek — červené, žlté, zelené, pruhované aj bodkované!
Keď kráčal, robili hrk-hrk, hrk-hrk. Keď bežal, robili hrk-hrk-hrk-hrk! A keď skákal, hrkotali tak hlasno, že sa aj pavúčiky schovávali pod ponožky.
Jednej halloweenskej noci svietili za oknom veselé tekvice. Na oblohe žmurkali hviezdy a malý mesiačik vykúkal spoza oblakov.
„Svrbia ma kosti,“ zamrmlal. „A hrozne sa nudím!“
Prevrátil sa na jednu stranu. Chrast. Prevrátil sa na druhú. Chrast-chrast. Skúsil si spočítať prsty na nohách. Jeden, dva, tri, štyri, päť...
Vtom sa ozvalo: Bum! Bum! BUM-BÁC!
Čosi veľké a oranžové sa dokotúľalo ku skrini. Bola to tekvica Berta! Veľká, bacuľatá, s veselými očami, širokým úsmevom a malými tekvicovými rúčkami.
„Jój!“ zvolala Berta, keď narazila do prahu. „Ten prah tu včera určite nebol!“
Kostiško sa rozosmial. „Berta! Čo tu robíš?“
„Prišla som po teba! Dnes je Halloween! Poďme sa prejsť. Všade svietia tekvice a ja poznám jedno miesto, kde je tá najmenšia zo všetkých!“
„Ale najprv sa musíš obliecť,“ povedala Berta.
Topánky na ušiach
Kostiško otvoril zásuvku a vytiahol dve červené topánky. Jednu si nasadil na ľavé ucho a druhú na pravé.
Berta naňho vyvalila oči. „Kostiško! Ty máš topánky na ušiach!“
„A čo?“ spýtal sa Kostiško. „Aspoň mi nebude fúkať do uší!“
„Topánky patria na nohy!“ zvolala Berta.
„Aha!“ povedal Kostiško a obul si ich. Ťap, ťap! Hrk, hrk!
Potom vzal veľký čierny klobúk a položil si ho na koleno.
„A teraz máš klobúk na kolene!“ zasmiala sa Berta.
„No a? Moje koleno chce byť elegantné!“
„Klobúk patrí na hlavu!“
Kostiško si nasadil klobúk na lebku. Sedel mu ako uliaty.
Nakoniec vytiahol pruhované nohavice. Chvíľu si ich prezeral, potom si ich natiahol na hlavu.
„Teraz som už celý oblečený!“ vyhlásil hrdo.
„Berta? Kde si?“
„Kde ste všetci? Ja nič nevidííím!“
Kostiško urobil krok dopredu. Hrk. Krok nabok. Hrk-hrk.
Narazil rovno do Berty!
Berta sa prekotúľala cez koberec, narazila do vankúša a zostala ležať stonkou dole.
„Hihihi!“ smiala sa. „Takto na prechádzku nedôjdeme!“
Pomohla Kostiškovi stiahnuť nohavice z hlavy. „Jedna nožička sem, druhá nožička tam... a hop!“
Kostiško bol konečne oblečený. Pozrel sa do zrkadla a vyplazil jazyk. Jeho odraz vyplazil jazyk tiež. Kostiško zažmurkal a odraz zažmurkal tiež.
„Berta!“ zvolal. „V skrini je ešte jeden kostlivec! A robí presne to, čo ja!“
Berta nakukla do zrkadla. „Hihihi! Veď to si ty!“
Veľké halloweenske kýchnutie
Keď sa už chystali odísť, Kostiška niečo pošteklilo na nose. Bola to malá pavučina.
„A-a-a...“
„A-A-A...“
„A-A-A-A...“
„HAPČÍÍÍÍ!“
Bum! Prásk! FŔŔŔ!
Z poličky vyletela celá kopa farebných ponožiek. Červené! Žlté! Zelené! Pruhované! Bodkované!
Lietali po izbe ako motýle. Jedna pristála Kostiškovi na klobúku, druhá mu visela z nosa a tretia sa zachytila na Bertinej stonke.
A ostatné... FUUUŠ!
Zasypali Bertu od stonky až po spodok!
Na koberci vyrástla obrovská, mäkká, farebná kopa ponožiek.
„Berta?“ zavolal Kostiško.
„Bertička? Kde si?“
Z kopy sa ozvalo tichučké: „Tu sooom!“
„Pod ponožkami!“
Kostiško sa pozrel doľava. Potom doprava.
Kostiško chytil jednu ponožku a potiahol. Šup! Pod ňou bola ďalšia. Potiahol druhú. Šup! A potom tretiu. Šup-šup!
Chytil Bertu za rúčku a zatiahol. Raz! Dva razy! TRI!
BUM-BÁC!
Berta sa vykotúľala z ponožiek tak rýchlo, že sa obaja prevrátili na koberec.
A vtom sa niečo stalo. Jedna maličká ponožka pristála Kostiškovi priamo na päte a začala ho štekliť!
„Hi-hi-hi! Prestaň! Hi-hi-hííí!“
Kostiško kopol nožičkou. Hop! Ponožka ho pošteklila znova. Hop-hop!
„Berta, pomóóóc! Moja noha tancuje sama!“
Hrk-hrk tanec
„Počkaj!“ zvolala Berta. „Veď to vyzerá ako tanec!“
„Áno! Poznám jeden. Volá sa Hrk-hrk tanec!“
Berta sa narovnala, nadýchla a zvolala: „Najprv skáčeme! Hop, hop, hop!“
Pokúsila sa vyskočiť. Lenže tekvice predsa nemajú nohy.
Namiesto skoku sa zakotúľala na bok. BUM-BÁC!
„Hihihi!“ smial sa Kostiško. „Berta, ty vôbec nevieš skákať!“
„A ty zase nevieš nosiť topánky!“ zasmiala sa Berta.
Obaja dostali taký záchvat smiechu, že Kostiškovi hrkotali všetky kosti. Hrk-hrk-hrk!
„Skáčeme: hop, hop, hop!“ Kostiško vyskočil trikrát. Hop! Hop! Hop! Kolienka mu veselo zahrkotali.
„Točíme sa dokola: vrrr, vrrr!“ Kostiško sa zatočil a Berta sa kotúľala okolo neho. Raz, dva, tri razy!
„Tlieskame: tliesk, tliesk, tliesk!“ Kostiško zatlieskal a Berta trikrát buchla rúčkami o svoje guľaté bruško. Bum, bum, bum!
Kostiško vykročil dopredu, urobil krok nabok a vyskočil. „Krok dopredu... krok nabok... HOP-HRK!“
Berta ho napodobnila. Zakotúľala sa dopredu, potom nabok, a keď chcela vyskočiť... BUM-BÁC!
Skončila rovno v koši s ponožkami! Z koša trčala len jej zelená stonka.
„Berta!“ vykríkol Kostiško. „Ty si ponožková tekvica!“
„A ty si hrkocúci strašiak!“ zasmiala sa Berta.
Smiali sa a smiali, až sa museli oprieť o skriňu.
Najmenšia halloweenska tekvička
Keď sa dosmiali, Berta vykukla z koša. „Joj, skoro som zabudla! Veď sme chceli ísť na prechádzku!“
Vyšli von do tichej halloweenskej noci. Kostiško kráčal hrk-hrk, hrk-hrk a Berta sa kotúľala vedľa neho, bum-bác, bum-bác.
Za oknami svietili vyrezávané tekvice, na strechách sedeli mačky a vysoko nad nimi žiaril guľatý mesiac.
„Kam vlastne ideme?“ spýtal sa Kostiško.
„Za najmenšou tekvičkou v celej ulici,“ odpovedala Berta. „Volá sa Tinka a je ešte maličká. Dnes má svoj prvý Halloween.“
Na schodíku sedela drobučká oranžová tekvička. Bola taká malá, že by sa zmestila do Kostiškovho klobúka.
„To je Tinka,“ zašepkala Berta.
Kostiškovi sa rozžiarili oči. „Vieš čo, Berta? Ja ju vystraším! Veď dnes je Halloween!“
Postavil sa pred Tinku, roztiahol ruky a poriadne sa nadýchol.
„BÚÚÚÚÚ...“
Ale práve vtom sa mu rozhrkotali kolienka. Hrk-hrk-hrk!
Kostiško sa pokúsil vydržať vážny, no z úst mu vyšlo: „BÚ-HÍ-HÍ-HÍ!“
Tinka naňho chvíľu prekvapene pozerala. Potom sa začala chichotať.
„Hihihi! Ty si smiešny kostlivec!“
Kostiško sa zarazil. „Ty sa ma nebojíš?“
Tinka pokrútila malou stonkou. „Nie! Ešte raz urob to hrk-hrk!“
Kostiško sa pozrel na Bertu. Berta na Kostiška. A obaja vedeli, čo majú robiť.
„Krok dopredu... krok nabok... HOP-HRK!“
Kostiško vyskočil a jeho kolienka zahrkotali. Berta sa zakotúľala dookola a urobila bum-bác!
Tinka sa smiala tak, až sa jej triasla malá stonka.
A tak si všetci traja zatancovali Hrk-hrk tanec. Dokonca aj mesiačik spoza oblakov vyzeral, akoby sa usmieval.
Keď dotancovali, Tinka si spokojne povzdychla. „Toto bol ten najlepší prvý Halloween!“
Kostiško sa usmial. Celý čas si myslel, že správny kostlivec musí vedieť strašiť. Ale keď videl, ako sa Tinka smeje, zistil, že rozosmiať niekoho je oveľa krajšie.
„Vieš čo, Berta?“ povedal cestou domov. „Ja asi ani nechcem byť strašidelný kostlivec.“
„A aký chceš byť?“ spýtala sa Berta.
Kostiško sa zamyslel. Potom veselo poskočil. Hrk-hrk!
„Hrkocúci!“
Berta sa rozosmiala. „Tak to ti ide výborne!“
Dobrú noc, Kostiško
Keď sa vrátili k starej skrini, mesiačik už stál vysoko na oblohe.
Berta sa zastavila pri dverách. „Tak, kamarát môj, myslím, že už je čas spinkať.“
Kostiško si zívol. „Ááááá...“
„Dobrú noc, Berta,“ povedal a objal ju.
„Dobrú noc, Kostiško. A nech ti kolienka pekne spinkajú!“
Berta sa pomaličky odkotúľala domov. Bum... bác... bum... bác...
Kostiško si vyzul červené topánky, zložil čierny klobúk a vliezol do svojej postieľky z mäkkej, mäkkučkej vaty.
Ešte raz pokrčil kolienka. Hrk-hrk.
Potom ich vystrel. Hrk.
Spomenul si na Bertu, na lietajúce ponožky, na smiech malej Tinky aj na ich veselý tanec.
Už ho nesvrbeli kosti. Už sa nenudil.
„Dobrú noc, Berta,“ zašepkal. „Dobrú noc, Tinka.“
Za oknom ticho svietili tekvice. Hviezdy pomaly žmurkali a mesiačik strážil starú skriňu.
Kostiškove kolienka už ani nehrkli.
A malý kostlivec, ktorý vôbec nevedel strašiť, spokojne zaspal.
Koniec.
Komentár