Vysoko na oblohe svietil malý Mesiačik.
Všade okolo neho sa trblietali hviezdičky. Jedna po druhej už pomaly privierali očká a chystali sa na nočný odpočinok.
Len Mesiačik spať nechcel.
Prevrátil sa na jednu stranu.
Potom na druhú.
Zavrel oči.
A hneď ich zase otvoril.
„Veď ja ešte vôbec nie som unavený,“ zamrmlal a rozhliadol sa, čo by ešte mohol robiť.
Práve okolo neho pomaly plával malý biely obláčik.
Mesiačik sa poriadne nadýchol.
„Fúúúú!“
Obláčik sa odkotúľal kúsok ďalej.
Mesiačik sa zachichotal.
„Ešte raz!“
„Fúúúú!“
Tentoraz odfúkol ďalší obláčik.
Potom natiahol ruku a jeden mäkký obláčik posunul doprava. Druhý zase doľava.
Vyzeralo to, akoby si na oblohe ukladal obrovské nadýchané vankúše.
„Toto je oveľa lepšie ako spanie,“ povedal si spokojne.
Vtom si všimol ešte jeden malý obláčik.
Bol trochu ďalej než ostatné.
Mesiačik sa za ním natiahol.
Len kúsok ďalej…
Ešte maličkosť…
„Už ho skoro mám!“
Natiahol sa ešte viac.
A ešte trošku viac.
A zrazu…
Bum!
Mesiačik stratil rovnováhu.
Prekotúľal sa cez okraj oblohy a letel dolu.
Dolu.
Dolu.
Až napokon mäkko pristál do vysokej trávy pod najvyšším stromom v lese.
„Joj,“ zašepkal.
V lese bolo ticho.
No nie nadlho.
V lístí niečo zašuchotalo.
Ježko vystrčil ňufáčik spod kôpky lístia.
Z dutiny stromu vykukla sova.
A spoza kríka vyskočil zajko.
Všetci traja sa zastavili a neveriacky pozerali na veľký žiarivý Mesiačik, ktorý sedel uprostred trávy.
Sova niekoľkokrát zažmurkala.
„Mesiačik?“
„Čo tu robíš?“ spýtal sa zajko.
Mesiačik sklopil oči.
"Hral som sa s mrakmi," priznal. "A akosi som... spadol."
„Až z oblohy?“ spýtal sa ježko.
Mesiačik prikývol.
Zvieratká sa na seba prekvapene pozreli.
Sova zdvihla hlavu k oblohe.
Na mieste, kde pred chvíľou svietil Mesiačik, zostalo veľké tmavé miesto.
„Musíme ťa dostať naspäť,“ povedala.
„Prečo?“ spýtal sa Mesiačik.
Sova roztiahla krídla.
„Pretože keď v noci letím lesom, tvoje svetlo mi ukazuje cestu.“
Ježko sa pridal:
„A ja pri tvojom svetle hľadám v tráve chrobáčiky.“
Zajko sa usmial.
„A deti sa pred spaním pozerajú z okienok a hľadajú ťa na oblohe.“
Práve vtedy priletelo niekoľko svetlušiek.
Blikali okolo Mesiačika ako malé lampášiky.
„A s tebou sa nám svieti najkrajšie,“ povedali.
Mesiačik sa zahľadel hore.
Nikdy predtým nepremýšľal nad tým, že jeho malé svetlo môže niekomu tak veľmi chýbať.
„Tak dobre,“ povedal odhodlane. „Poďme ma dostať naspäť.“
Zvieratká si sadli do kruhu a rozmýšľali.
Ježko rozmýšľal.
Zajko rozmýšľal.
Sova rozmýšľala najdlhšie zo všetkých.
A potom jej zasvietili oči.
„Postavíme rebrík!“
„Rebrík?“ spýtal sa Mesiačik.
„Veľký rebrík,“ povedala sova.
„Obrovský rebrík,“ dodal zajko.
Ježko pozrel hore k oblohe.
„Naozaj, naozaj obrovský.“
A pustili sa do práce.
Ježko nosil pevné konáriky.
Zajko ich zväzoval dlhými steblami trávy.
Sova lietala hore a dole a kontrolovala, či je všetko rovné a pevné.
Aj svetlušky pomáhali.
Sadali si na jednotlivé priečky a svietili zvieratkám pri práci.
Pracovali spolu.
Priečku po priečke.
Kúsok po kúsku.
A rebrík bol vyšší.
A vyšší.
A ešte vyšší.
Až napokon siahal od mäkkej trávy cez korunu najvyššieho stromu vysoko k oblohe.
Mesiačik sa pozrel hore.
Rebrík bol naozaj veľmi vysoký.
Trochu sa mu roztriasli kolená.
„Čo ak spadnem znova?“ zašepkal.
Sova si sadla vedľa neho.
„Nemusíš sa ponáhľať.“
Ježko prikývol.
„Stačí jeden krôčik.“
„A potom ďalší,“ dodal zajko.
Zvieratká sa usmiali a začali Mesiačikovi potichu spievať:
Krôčik ku krôčiku, krok za krokom,
vyššie a vyššie nad tichým potokom.
Pomaly, Mesiačik, nemusíš sa báť,
hviezdičky čakajú, môžeš ísť spať.
Mesiačik položil nohu na prvú priečku.
Potom na druhú.
A potom na tretiu.
„Krôčik ku krôčiku,“ šepkal si.
Stúpal vyššie.
A vyššie.
Pod ním bol les čoraz menší.
Stromy vyzerali ako malé zelené vankúšiky.
Potôčik sa trblietal ako tenká strieborná stuha.
Zvieratká zostali dole a stále mu tíško spievali.
Krôčik po krôčiku, priečka po priečke...
Mesiačik urobil ďalší krok.
A ešte jeden.
A ešte jeden.
Po chvíli začali byť jeho ruky ťažšie.
Nohy sa pohybovali pomalšie.
„Hm,“ zívol Mesiačik.
Stúpal ďalej.
Priečka.
Nádych.
Ďalšia priečka.
Výdych.
Priečka.
Nádych.
Výdych.
Mesiačik ani nezbadal, že začína byť ospalý.
Viečka mal čoraz ťažšie.
Zívol ešte raz.
"Možno som predsa len trochu unavený."
Napokon sa pred ním objavili prvé hviezdičky.
„Mesiačik!“ potešili sa.
„Už ideš!“
Mesiačik urobil posledný krok a vyšplhal sa späť na svoje miesto na oblohe.
Sotva sa usadil, priplával k nemu jeden z obláčikov, s ktorými sa predtým hral.
Potom druhý.
A potom tretí.
Tentoraz ich Mesiačik neodfúkol.
Jeden si položil pod hlavu ako mäkký vankúš.
Druhým sa prikryl ako perinkou.
A tretí sa k nemu jemne pritúlil.
Mesiačik spokojne vzdychol.
„Takto je to vlastne celkom príjemné.“
Pod ním ticho šumel les.
Lístie sa jemne pohupovalo vo vánku.
Potôčik potichučky žblnkal.
A z diaľky k nemu ešte doliehala pesnička zvieratiek:
Krôčik ku krôčiku, krok za krokom,
stále vyššie tam, kde tečie tichý prúd...
Mesiačikovi sa zatvorilo jedno očko.
Potom druhé.
Jeho dych bol pomalý a pokojný.
Nádych.
Výdych.
Nádych.
Výdych.
A vtedy Mesiačik pochopil, že niekedy sa nám ešte nechce spať, aj keď je naše telíčko už dávno unavené.
Stačí sa na chvíľku zastaviť.
Pritúliť sa.
Zavrieť očká.
A nechať spánok, aby si nás našiel sám.
Dole pod stromom sa zvieratká dívali na oblohu.
Mesiačik opäť pokojne svietil nad lesom.
„Dobrú noc, Mesiačik,“ zašepkal zajko.
„Dobrú noc,“ povedal ježko.
Sova sa usmiala.
Potom sa všetci pobrali do svojich postieľok.
Ježko sa schúlil do mäkkého lístia.
Zajko sa zavŕtal do svojej nory.
Sova si pohodlne sadla do dutiny stromu a schovala hlávku pod krídlo.
Aj svetlušky jedna po druhej zhasínali svoje malé svetielka.
Les stíchol.
Obláčiky pomaly plávali po oblohe.
Hviezdičky spokojne žmurkali.
A Mesiačik?
Ten už dávno spal.
Ticho.
Pokojne.
Zabalený vo svojom mäkučkom obláčiku.
A jeho jemné svetlo strážilo celý spiaci les až do rána.
Dobrú noc, Mesiačik.
Dobrú noc, les.
Dobrú noc aj tebe.
Komentár