Zívanie a ospalý Halloween

Yawnkin je malé chlpaté strašidielko s dvoma drobnými rožkami, štyrmi zúbkami a jedným poriadne veľkým zívnutím. Dnes je Halloween. Mesiac je guľatý, tekvice žiaria a oranžové lístie šuští popri cestičke.

Všetci chcú zostať hore a užiť si bláznivú strašidelnú noc. Yawnkin však už hlboko v brušku cíti, ako v ňom rastie zívnutie. Pomaly sa nadýchne… a nechá ho vyletieť von.

„Jáááá...“

Zívnutie vypláva von, okrúhle a teplé ako obláčik. Yawnkin zažmurká. „Aj tebe sa už chce trochu zívať?“ zašepká. Potom sa usmeje. „Jaj, len nie na Halloween.“

Yawnkin na sebe malý čierny plášť zíva na mesiacom osvetlenej halloweenskej ceste medzi žiariacimi tekvicami

Yawnkin si oblieka svoj malý čierny plášť a kráča po cestičke osvetlenej mesiacom. Pri bráne sa za tekvicou skrýva maličký duch. Čaká... a čaká... Potom – „BOO!“

Yawnkin od prekvapenia poskočí. Duch sa zachichoce.

Spoza tekvice sa vynorí malý priateľský duch a prekvapí Zívkina pri bráne

Yawnkinovi sa však už do hrdla po špičkách zakráda ďalšie zívnutie. Keď sa nadýchne, jeho chlpaté bruško sa zdvihne. A potom –„Ááááá...“

Duch zažmurká raz, potom druhýkrát. „Búú… zííív…“ Viečka mu oťažejú, vznášajúce sa rúčky klesnú a biela plachta sa uloží na kopu šušťavého lístia. Mäkučko… ešte mäkšie… a ticho.

O chvíľku už malý duch sladko spí. Yawnkin sa potichu zachichoce. „To sa niekedy stáva.“

Yawnkin sa chichotá, keď maličký duch pokojne spí v hromade jesenného lístia

Ďalej pri plote tancuje malý kostlivec. Klop-klop! Krúti lakťami, trasie kolenami a točí sa stále dookola. „Dokážem tancovať celú noc!“

Veselá malá kostra tancuje pri plote, zatiaľ čo Yawnkin sa na halloweensku noc pozerá

Yawnkin sa usmeje, no oči mu začnú slziť a jeho maličké rožky sa krútia. Pomaly...zhlboka...a...„Ááááááá...“

Kostlivec znehybnie. „Och.“ Ramená mu klesnú a kolená sa roztrasú. Klop… klop… Sadne si k plotu a hlavu si oprie o okrúhlu oranžovú tekvicu. Nohy mu prestanú podupkávať – teda takmer. Jeden prstík sa ešte dvakrát zavrtí a potom stíchne. „Zzzzz…“

Yawnkin sa zachichotá, keď si ospalá kostra opiera hlavu o žiariacu tekvicu

Yawnkin čoskoro dorazí k tekvicovému záhonu. Po oblohe sa na metle preháňa malá čarodejnica. „Jupííí!“ Obkrúži Mesiac, preletí ponad tekvice a znesie sa k Yawnkinovi.

„Veselý Halloween!“ zavolajú na seba.

Zívna zamáva veselej malej čarodejnici, ktorá letí okolo mesiaca nad tekvicovým záhonom

Ach nie – prichádza ďalšie zívnutie. Yawnkin sa zhlboka nadýchne a nechá ho jemne vyplávať. „Ááááááá...“

Čarodejnica zažmurká a metla sa zakolíše. „Jaj… zííív…“ Ramená sa jej uvoľnia a metla letí čoraz pomalšie… až napokon – puf! – mäkko pristane v kope sena.

Čarodejnica sa stočí na metle, ako keby to bol ten najútulnejší vankúš na svete. Špicatý klobúk jej skĺzne cez oči. „Zzzzz...“

Malá čarodejnica spí na metle v mäkkej kôpke sena, zatiaľ čo Yawnkin sa usmieva neďaleko

Halloween je teraz tichší. Chrum… chrum… šuští lístie pod Yawnkinovými nohami. Vtom sa zhora ozve tenký hlások: „Ja nie som ospalý!“

Na strome visí dolu hlavou malý netopier. „Cez deň spím a v noci sa budím! Tvoje zívanie na mňa nikdy nezaberie!“

Nad Yawnkinom visí hrdý malý netopier a hovorí, že v noci sa netopiere prebúdzajú

Yawnkin sa snaží nesmiať. V brušku mu rastie šteklenie. Nadýchne sa, zdvihnú sa mu ramená a pri výdychu sa všetko uvoľní –„Áááááááá...“

Netopier naňho uprene hľadí. „Nie. Ja určite nie som…“ Žmurkne. „…ospalý…“ Potom otvorí malé ústa. „Píp… zííív…“

Viečka sa mu zatvoria, no nôžkami sa stále bezpečne drží konára. Najprv jedno a potom druhé krídlo si ovinie okolo tela ako teplú prikrývku. Čoskoro sa stromom nesie jeho tiché chrápanie. „Píp… píp… píp…“

„Dobrú noc, netopierik,“ povie Yawnkin.

Malý netopier spí hore nohami s krídlami omotanými okolo tela, zatiaľ čo Yawnkin sa usmieva na dobrú noc

Nakoniec sa Yawnkin dostane na námestie. V oknách svietia oranžové lampáše, na ceste svietia tekvice a nad strechami visí mesiac. Všetko sa utíši.

Yawnkin myslí na ducha v lístí, kostlivca pri tekvici, čarodejnicu v sene a netopiera zabaleného do krídel. Hlboko v brušku mu potom začne rásť posledné zívnutie.

Toto zívnutie nie je veľké ani bláznivé. Je pomalé, jemné a teplé. Yawnkin zatvorí oči, čo najpomalšie sa nadýchne a zľahka vydýchne. „Áááááá...“

Tiché zívnutie sa nesie námestím ako teplá prikrývka. Lístie prestane tancovať, lampáše zablikajú a tekvice svietia čoraz jemnejšie. Akoby sa aj noc nadýchla… a vydýchla… Halloween je stále tichší.

Yawnkin vydáva pomalé teplé zívanie cez mesačné mestské námestie, zatiaľ čo lampióny a tekvice jemne žiaria

Yawnkin sa vyberie domov. Kráča čoraz pomalšie, ruky má ťažké a očká žmurknú raz… druhýkrát… Prejde okolo spiaceho ducha, kostlivca, čarodejnice aj netopiera. Všetci sú pokojní, v teplúčku a sladko spia.

Ospalý Yawnkin kráča domov okolo pokojne odpočívajúceho malého ducha, kostry, čarodejnice a netopiera

Po návrate domov si Yawnkin vyzlečie plášť a stočí sa do teplého malého klbka. Jeho ruky sa uvoľnia. Jeho nohy sa uvoľnia. Jeho drobné rožky sa zaboria do jeho mäkkého vankúša.

Vonku pod mesiacom žiaria tekvice. Yawnkinove očká sú čoraz ťažšie… až sa napokon zatvoria. Poslednýkrát sa pomaly nadýchne a jeho veľké halloweenske zívnutie sa zmení na tichučký šepot na dobrú noc.

„Júúú…“

Psst… Dobrú noc, malý duch. Dobrú noc, kostlivec. Dobrú noc, malá čarodejnica. Dobrú noc, netopierik. A dobrú noc, Yawnkin. Veselý Halloween.