Ellie práve začala chodiť do škôlky. Každé ráno vošla do triedy s malým batôžkom. Hralo sa tam veľa detí. Niektoré stavali vysoké veže. Iné sa hrali s bábikami. Ďalšie kreslili pestrofarebné obrázky. Ellie však bola veľmi hanblivá. Nevedela sa opýtať: „Môžem sa hrať s vami?“ Preto zvyčajne zamierila k svojej obľúbenej poličke — k poličke s puzzle.
Ellie puzzle milovala. Bavilo ju hľadať správne dieliky. „Sem patrí modrý,“ zašepkala. „A sem malá žltá hviezdička.“ Každý deň si sadla k malému stolíku a skladala puzzle celkom sama.
Jedného rána si Ellie vybrala svoje najobľúbenejšie puzzle. Boli na ňom zvieratká, stromy, kvety a veľké žiarivé slnko. Vložila jeden dielik. Potom ďalší. A ďalší. O chvíľu bolo puzzle takmer hotové. Lenže… jeden dielik chýbal! „Ach, nie,“ povedala Ellie.
Pozrela sa pod stôl. Dielik tam nebol. Pozrela sa pod stoličku. Ani tam nebol. Pozrela sa vedľa škatule s hračkami. Stále nič. Ellie zbadala neďaleko niekoľko detí. Chcela ich požiadať o pomoc, no príliš sa hanbila.
A tak išla za pani učiteľkou Mimi. „Pani učiteľka Mimi,“ povedala Ellie potichu, „chýba mi jeden dielik puzzle.“ Pani učiteľka Mimi sa usmiala. „Poznám niekoho, kto by ti možno rád pomohol.“
Priviedla Ellie k dievčatku menom Monique. Monique sedela na koberci so škatuľou puzzle. „Aj Monique miluje puzzle,“ povedala pani učiteľka Mimi. Monique sa na Ellie usmiala. „Chceš ho hľadať spolu so mnou?“ Ellie sa nesmelo pousmiala. „Áno, prosím.“
Dievčatá hľadali spolu. Pozreli sa ku knihám. Pozreli sa ku kockám. Nazreli do škatúľ s puzzle.
Potom Monique otvorila svoju škatuľu. A bol tam! Malý dielik so zeleným lístkom. „Našli sme ho!“ zvolala Monique. Ellie sa rozosmiala.
Spoločne vložili posledný dielik do puzzle. Cvak! Zapadol úplne presne.
Na druhý deň ráno prišla Ellie znova do škôlky. Tentoraz si však nesadla k stolíku s puzzle sama. Čakala tam na ňu Monique. „Odložila som toto puzzle pre nás,“ povedala. Ellie sa usmiala. A od toho dňa skladali obe kamarátky puzzle… spolu. Koniec.
Komentár