Ela mala trampolínu. Skákala na nej ráno, pred obedom aj v daždi, keď jej spod nôh striekali strieborné kvapky.
„Ela! Poď jesť!“ zavolala mama z okna.
„Ešte nie!“ zakričala Ela. Vyletela tak vysoko, že dovidela ponad plot až na cestu.
Napokon si sadla na mäkký okraj a povzdychla si. „Keby bolo všetko trampolínou,“ povedala. „To by bol nádherný život!“
Tej noci sa Ele sníval sen, na ktorý si nevedela spomenúť.
No ráno, keď vyliezla z postele, podlaha pod jej nohami urobila hop.
Ela stuhla. Podlaha urobila hop znova.
Vybehla von — a zostala stáť s otvorenými ústami. Cesta pružila. Domy pružili. Dokonca aj kvety poskakovali hore-dolu ako lopty. Na bráne visela tabuľa: TRAMPOLÍNOVO.
Ela sa odrazila. Vyletela až ku komínu, zamávala nohami vo vzduchu a pristála ľahučko ako pierko.
Toto bude najlepší deň jej života.
„Poď k nám na raňajky!“ zavolala žena z okna — a odskákala dozadu, až zmizla.
Ela si sadla za stôl. Stôl skákal. Stolička skákala. Miska tancovala a Ela tancovala s ňou.
Zdvihla lyžicu plnú ovsenej kaše k ústam. Hop! Lyžica vyletela hore. Vločky vyleteli ešte vyššie a prilepili sa na strop ako malé biele hviezdy. Mlieko vyšplechlo na stenu.
Ela sa smiala, až ju rozbolelo brucho.
„V Trampolínove nikto nechodí!“ povedala žena veselo. „V Trampolínove všetci skáču!“
Potom Ela odskákala do obchodu. „Jedno jablko, prosím,“ povedala.
Predavačka jej položila jablko do dlane. Fŕŕ — odskočilo preč. Skúsila to znova. Fŕŕ. A ešte raz. Fŕŕ.
Ela zdvihla hlavu. Pod stropom sa vznášali jablká, hrušky a bochníky chleba. Veľká kapusta sa pomaly krútila ako zelený mesiac.
V Trampolínove sa ešte nikomu nepodarilo nič kúpiť.
Vonku Ela stretla poštára s taškou plnou listov. Hodil jeden do schránky. List okamžite vyskočil späť.
Skúsil to znova. A znova. A znova.
„Robíš to už dlho?“ spýtala sa Ela.
„Odkedy si pamätám,“ odpovedal poštár celkom spokojne.
V Trampolínove ešte nikto nikdy nedostal list.
Popoludní sa Ela rozhodla nakresliť obrázok pre mamu. Ceruzka skákala. Papier skákal. Ela skákala.
Chcela nakresliť slnko, no vznikla jej krivá čmáranica. Chcela nakresliť mamu, no vznikla jej ešte väčšia čmáranica.
Ela sa dlho dívala na papier. Prvýkrát v ten deň sa nesmiala.
Na plote sedela smutná mačka. Chcela si zdriemnuť na slniečku, ale plot pod jej labkami robil hop, hop, hop.
„Poď sem,“ povedala Ela jemne. „Pohladkám ťa.“
Mačka k nej skočila — a odrazili sa od seba ako dve gumové loptičky. Ela pristála v tráve. Mačka bezpečne pristála v kvetináči a tvárila sa veľmi urazene.
Pri večeri všetci naraz zdvihli lyžice. Šplech! Polievka pokryla strop, stenu aj poštárove vlasy.
„V Trampolínove nikto nechodí!“ jasali všetci. „V Trampolínove všetci skáču!“
Ela však bola hladná. V Trampolínove ešte nikto nikdy nedojedol misku polievky.
Keď sa zotmelo, Elu boleli nohy a oči ju štípali od únavy.
Pri plote stál chlapček, ktorý sa s ňou celý deň smial. Ela sa k nemu rozbehla s roztvorenou náručou.
Odrazili sa od seba.
Skúsila to znova. Znova sa odrazili.
Ela stála uprostred jemne pružnej cesty a nemala sa koho chytiť. Uvedomila si, že vo svete plnom skákania niet miesta na poriadne objatie.
V posteli to nebolo o nič lepšie. Keď sa Ela otočila na jednu stranu, matrac ju vyhodil. Keď sa otočila na druhú, vyhodil ju znova. Perina lietala. Vankúš lietal. Ela lietala.
V Trampolínove sa ešte nikto nikdy poriadne nevyspal. Teraz už Ela chápala, prečo všetci vyzerali unavene aj pod úsmevmi.
Ráno si Ela sadla na okraj cesty. „Chcem ísť domov,“ povedala. „Chcem zem, ktorá zostane stáť.“
Všetci sa pokúsili zastaviť. Pravdaže, nedokázali to, ale všetci sa k nej otočili. Takú vetu v Trampolínove ešte nikto nevyslovil.
Najmenšie dieťa, chlapček s vločkou vo vlasoch, zašepkalo: „Naozaj také miesto existuje?“
Ela pritisla obe dlane na chvejúcu sa cestu. „Áno. Na pevnej zemi zostávajú misky na stoloch, listy v schránkach, mačky môžu spať a objatia neodskakujú preč.“
Trampolínovo stíchlo tak, ako len skákajúce mesto dokáže. Tabuľa na bráne sa zachvela. Cesta urobila posledné, celkom maličké hop.
Ela otvorila oči.
Ležala vo vlastnej posteli. Perina odpočívala na nej. Vankúš zostal pod jej hlavou. Nič neskákalo.
Ela chvíľu držala matrac oboma rukami, len preto, že jeho nehybnosť bola taká príjemná.
Pri raňajkách zjedla každú lyžicu ovsenej kaše. Ani jedna vločka nevyletela hore. Mlieko zostalo v pohári.
Potom Ela vstala, prešla cez kuchyňu — po nohách, krok za krokom — a objala mamu.
Zostala presne tam. Nikam neodskočila.
Popoludní sa Ela rozbehla na ihrisko a vyliezla na trampolínu. Skákala vyššie než kedykoľvek predtým, vlasy jej lietali dohora a jej smiech sa niesol vzduchom.
Potom zoskočila.
Zem pod jej nohami bola pevná a nehybná, presne tam, kde mala byť.
„Trampolína je najlepšia vec na svete,“ povedala Ela. „Ale iba vtedy, keď je okolo nej pevná zem.“
Koniec.
Komentár