Kedysi dávno, dávno, žil chudobný farmár. Mal malý kúsok zeme, ktorý pred zotmením oral a zasial, a potom išiel do lesa pásť svoje dva voly.
Keď pásol voly, premýšľal o svojom nešťastí: „Čo budeš teraz robiť, chudák? Zasial si posledné zrno, čo budeš ty, tvoja žena a deti jesť v zime? Mali by sme jesť tieto voly? Ale čo potom budeme orať a siať na jar?“
Keď premýšľal, nad ním zakrákal starý havran: krá-krá! „Čo je to za hosťa?“ Farmár zdvihol zrak.
„Naozaj, hosť,“ povedal havran, „daj mi, čo máš, alebo ťa hneď zjem!“ „Zjedz ma alebo nie, je to jedno; čo ti môžem dať, keď sám nič nemám?“ „Máš dvoch volov; dáš mi jedného, ak ho celého zjem sám na večeru?“ „Nezjedz ho; si chudý ako palica; stačila by ti myš!“
„No, dáš to alebo nie?“ „Dám! Ale ani vlas z toho pre teba nezostane!“
Havran sa zniesol na vola a v okamihu z neho nezostal ani vlas. Kam sa to všetko v ňom podelo?! Farmár sa nahneval, že zbytočne stratil vola a povedal: „No, keď si zjedol jedného, zjedz aj toho druhého!“ A havran sa zniesol na druhého vola a v okamihu z neho nezostalo ani kopyto.
„No, teraz si to naozaj urobil! Ako sa teraz môžem pozrieť svojej žene do očí? Radšej tu zahyniem!“ povedal farmár.
Vtedy však nasýtený havran veselo zakrákal a povedal: „Bola by škoda ťa stratiť! Keďže si ma nakŕmil, teraz sa o nič nestaraj; zaplatím ti za tie voly, ak ma budeš môcť nasledovať?“ „Och, pôjdem za tebou – do tvojho pažeráka; je tam tma ako v smole; škoda, že ma už nezhltol!“ „Ticho, človeče!“ povedal havran. „Radšej si vezmi moju radu. Choď domov, upokoj svoju ženu a povedz jej, že si predal voly bohatému havranovi, ktorý ti ráno zaplatí. Tvoja žena nájde spôsob, ako ťa za mnou poslať s dostatkom jedla; pretože budeš kráčať tri dni a tri noci, ktoré ja odletím ešte dnes večer. Aby som ti pomohol ísť za tebou, budem lámať koruny stromov, kamkoľvek poletím; nedovolia ti zisťovať z mojej cesty a zajtra po úsvite ich uvidíš. Prídeš k môjmu hradu a tam ťa zahrniem zlatom a striebrom. Teraz neváhaj a urob, ako hovorím!“
Havran sa vzniesol a v okamihu bol preč, len zvuk lámajúcich sa korún stromov bolo počuť, kam letel. Chudák, ktorý zostal bez ničoho, bol na rozpakoch; bál sa, že mu nahnevaná žena doma vyškriabe oči a potom skončí aj tak bez ničoho. Odvážil sa na najhoršie – čeliť svojej žene. Ale keď žena počula o zlate a striebre, stala sa jemnou ako holubica a vrkala okolo svojho zlatého manžela. „Neboj sa ničoho,“ povedala mu, „hneď to vyriešime. Nechal si voz na panstve, kam si priniesol drevo, tam mi požičajú mieru múky; hneď ti upečiem jaseňové koláče a pôjdeš.“ Ešte pred svitaním ho vyhnala z domu s jaseňovými koláčmi, aby sa mohol vrátiť skôr, obsypaný zlatom a striebrom.
Chudobný farmár chodil a chodil, pokiaľ na korunách stromov neboli stopy a v taške nemal jaseňové koláče. Ale na tretí deň, k večeru, mu vo vrecku nič nezostalo a aj keby boli koruny stromov polámané, v tme ich nevidel. Zablúdil ďaleko a bol vyčerpaný. Zrazu, akoby mu niečo došlo.
Ocitol sa na veľkej zelenej lúke a okolo neho, ako v novom svete – žiarili tri zlaté steny. Nebolo tam žiadne stvorenie. Len uprostred lúky stál pastier s palicou, muž vysoký ako borovica. „Poď smelo sem, človeče; čo chceš?“ zvolal pastier. „Ach, môj drahý pastier, čo tu chcem, keď ani neviem, kde som?
Ale aspoň mi povedz, kto tam býva v tých lesklých hradoch?“ „No, moje stáda, moje havrany tam žijú.“ „No, to je ono, pozri, to je ono, koho hľadám!“ zaradoval sa muž, keď počul o havranoch. A pastierovi vyrozprával celý príbeh.
Pastier len pokrútil hlavou a povedal: „A spoznal by si svojho dlžníka medzi ostatnými havranmi?“ „To by bolo niečo, keby som ho nespoznal; bol chromý na jednu nohu a starý, skôr sivý ako čierny. Len jeho zobák bol určite tvrdý, pretože v okamihu kloval môjho vola a les len praskal tam, kde zlomil koruny stromov.“
„Čoskoro zistíme, či ho spoznáte,“ povedal pastier a zapískal si na palec, takže sa ozývali hory.
Prvé kŕdeľ havranov priletelo a obsadilo jeden hrad; ale farmár žiadneho z nich nespoznal. Pastier zapískal druhýkrát; hory sa ozývali. Druhé kŕdeľ havranov priletelo a obsadilo druhý hrad; ale farmár opäť žiadneho z nich nespoznal. Pastier zapískal tretíkrát, hory revali, havrany prileteli zo všetkých kútov sveta a obsadili tretí hrad; ale farmár ani teraz nevedel žiadneho z nich rozpoznať.
„Ste tu všetci?“ spýtal sa potom pastier havranov. „Všetci,“ odpovedali havrany, „len ten starý krívajúci sa ešte niekde tacká.“ „No, to musí byť on,“ povedal pastier. „Ale nech sa tacka kdekoľvek, ty, farmár, počúvaj, o čo si máš požiadať. Môj sluha, krívajúci, ťa zavedie k tomuto tretiemu hradu a tam ťa zasype zlatom a striebrom; ale neber si to, premení sa na piesok. Požiadaj len o ten starý malý mlynček tam na stole; neskôr uvidíš, aký je to mlynček, keď mu prikážeš:
„Malý mlynček, otoč sa; stôl, natiahni sa; „Obrus, rozprestri sa: daj, čo máš na jedenie a pitie!“
V tej chvíli priletel starý krívajúci havran z hory. „Kde si bol, sluha?“ spýtal sa ho pastier. „Môj pane, hľadal som tohto muža v lese, aby sa v noci nestratil,“ povedal krívajúci havran.
„Takže ty si ho tiež pripravil o voly; daj mu okamžite, čo si zažiada!“
Ako pastier prikázal, len raz mávol palicou a havrany sa okamžite rozptýlili každý na svoje miesto a starý krívajúci muža odviedol k tretiemu hradu.
Tu by ho z čírej vďačnosti bol zahrnul zlatom a striebrom; ale muž nechcel nič iné ako ten starý malý mlynček, ktorý stál uprostred stola. „Čo s tým urobíš? Nevieš, ako ho používať!“ snažil sa ho odradiť starý havran. „Viem alebo neviem, ale nechcem nič iné!“ povedal muž. Nakoniec mu havran dal ten malý mlynček a on si ho strčil do prázdnej tašky.
S tým odišiel, pretože už svitalo. Ale hovoria, že je na ceste osamelo bez chleba. Aj on cítil hlad.
„No,“ hovorí, „chlieb je naozaj dobrý spoločník; vyskúšam, čo dokáže tento mlynček.“ Vytiahne ho z vrecka a prikáže:
„Mlynček, otoč sa; stôl, rozprestri sa; obrus, rozprestri sa: daj, čo máš na jedenie a pitie!“
Akoby z toho malého mlynčeka vyrástol stôl, na ktorom bol rozprestretý obrus a na ňom bolo jedlo a nápoje: koláče, pečienky, ovocie, víno a ktovie čo ešte! Och, srdečne sa do toho pustil! Hoci toho bolo veľa, z obrusu to zmizlo, akoby to bolo zmetené.
Hladný pastier, ktorý pásol ovce neďaleko na svahu, to sledoval. Okamžite k nemu pristúpil. „No tak,“ hovorí, „ponúkni mi tiež, keď som tu.“ „No,“ hovorí farmár, „vezmite si a jedzte; vidíte, že je tu viac než dosť.“ Keď sa najedli a napili, všetko sa upratalo späť do toho malého mlynčeka. A pastier mu hovorí: „Ach, aký je to mlynček!“ „Ach, naozaj je,“ hovorí farmár, „nevzdal by som sa ho za nič na svete!“ „Ach, ale moja palica je predsa niečo iné,“ hovorí pastier, „pozrite sa na ňu!“ Potom sa farmár pozrel a uvidel v pastierovej ruke palicu, ktorou by ho mohol udrieť len raz a bol by po ňom. Naozaj sa zľakol, ale len sa spýtal, aká palica by to mohla byť.
„Toto je,“ hovorí pastier, „taká palica, že keď jej povieš, sama všetko zbije a prinesie ti, čo chceš. Nechcel by som sa s ňou rozlúčiť, ale dám ti ju za ten mlynček. No, chceš sa vymeniť?“ Farmár si pomyslel, že by bolo dobré mať takú palicu, tak sa vymenili a rozišli sa.
Ale po čase ho začalo trápiť, že vlastne nevie, na čo dal mlynček a že ho tá palica napokon nenakŕmi. Tak veľmi ho to trápilo, že prikázal palici, aby zabila pastiera a priniesla mu späť jeho mlynček. Palica sa začala krútiť z jedného konca na druhý a okamžite sa dostala k pastierovi, udrela ho tak, že okamžite padol mŕtvy, a palica rýchlo priniesla jeho malý mlynček späť k farmárovi.
Teraz mal mlynček aj paličku a vydal sa na cestu sebavedomejšie. Potom stretol vojaka, ktorý sa vracal domov hladný z ďalekej vojny. „Ach, človeče,“ hovorí vojak, „nemáš v tom vrecku ani omrvinku chleba? Naozaj by som sa ti za to pokúsil odvďačiť.“ A farmár teraz hrdo:
„Nemám ani omrvinku chleba, ale mám niečo viac; len si sadnite, hneď sa najete a napijete do sýta.“ A okamžite vytiahol mlynček a ten si zomlel svoju vec. Bola ďalšia hostina. Po hostine vojak hovorí: „Ach, ale aký je to mlynček! Ale môj meč má možno ešte väčšiu hodnotu.“ „Aký meč?“ pýta sa farmár. „Táto stará škrabka tu po mojom boku. Keď jej povelíš, okamžite všetko rozseká na kusy. Ale ja už mám vojny a bojov dosť; vymeň mi za ňu ten mlynček.“ Farmár znova vymenil.
Ale vojak nebol od neho ani tri výstrely, keď ho to znova znepokojilo. „Načo by mi to bolo,“ pomyslel si, „keby som mohol poraziť celý svet a nemal čo jesť; alebo keby som sa mohol takto brániť doma pred svojou ženou? Palica, meč, po vojakovi, zabi ho a prines mi späť môj mlynček!“
Palica sa vírila z jedného konca na druhý na zemi, meč len zazvonil vo vzduchu; v okamihu boli pri vojakovi, zabili ho a priniesli mlynček späť farmárovi.
Pokračuje ďalej. Prichádza k nemu delostrelec a pýta si kúsok chleba, že ak sa nenaje, zomrie. Takže hneď bola ďalšia hostina. Delostrelec poďakoval za hostinu, ale hovorí, že má ešte niečo iné ako ten mlynček. „Čo to je?“ pýta sa farmár. „No, tento trojrohý klobúk na mojej hlave. Keď otočím jeho predným rohom dopredu a poviem: paľba!“ okamžite iskry a výstrely sa len sypú, akoby zahrmelo dvadsaťštyri kanónov. Otočím ho druhým rohom dopredu, výstrely sa sypú znova; otočím ho tretím rohom dopredu, výstrely znova hrmia. A toľkokrát, koľkokrát ho otočím, toľkokrát vystrelím a nič neodolá mojim výstrelom. Ale,“ hovorí, „vymenil by som ho za ten mlynček; len za teba, pretože si ma takto nakŕmil.“ Vymenili si ho. Ale aj táto výmena trápila farmára: „No,“ pomyslel si, „na koho budem strieľať? Určite nezastrelím svoju ženu a deti?“ Okamžite poslal za strelcom palicu a meč. Zabili strelca a priniesli mu späť jeho mlynček.
Pokračuje ešte ďalej, stretáva akúsi bielu postavu; vyzerala ako nejaká vojakova žena a naozaj sa vracala z tábora, kde sa predtým odohrala ťažká bitka. Aj ona ho prosí pre lásku Božiu čo i len o kúsok chleba. Mlynček okamžite mlel a biela postava mala čo oblizovať, ba dostala sa aj pod čiapku. Keď mala kúsok pod čiapkou, začala sa chváliť, že toto a tamto, prichádza z tábora, kde zahynulo veľa vojakov; ale že zahynuli len tí, na ktorých mávala svojou bielou vreckovkou; ale komu utrela oči, okamžite ožil. „A,“ hovorí, „táto vreckovka by sa ti tiež hodila a taký mlynček ako ty by som mohla použiť. Vymeníš?“ Z rozhovoru do rozhovoru, zo zjednávania do zjednávania – aj tu vymenil vec za vec.
Ale to ho teraz trápilo ešte viac, na čo mu bude tá vreckovka platná, ak nebude mať čo jesť. „A čo,“ pomyslel si, „žena jedného vojaka? Zničím aj tú, keďže som zničil tých ostatných.“ A okamžite palica a meč opäť fungovali a priniesli mu späť mlynček.
Už vychádzal z lesa a v diaľke uvidel svoju dedinu. „Hej, veď som sa predsa nestratil a mám všetky veci!“ radostne teraz poskočil. Ale niečo ho začalo bodať v srdci a len stále šepkalo: „Aj tak si zlý človek, že si toľko vecí vzal druhým! Zabil toľko! Veci prichádzajú a odchádzajú, ale toľko životov!“ Bránil sa proti tomu, ale stále ho to nenechávalo na pokoji. „No, nie je,“ pomyslel si nakoniec: „No, ak mali všetci pravdu, tak mala pravdu aj ona s tou vreckovkou.“ Okamžite prikázal: „Moja drahá vreckovka, choď a utri oči tým, ktorých tam hore zabili!“ V tej chvíli mu vreckovka vyletela z ruky a po krátkom čase sa vrátila a priniesla mu krv a slzy na znak toho, že pekne utrela a vzkriesila všetkých, ktorých tam palica a meč zabili.
Zatiaľ sa mu všetko darilo a dúfal, že doma to bude najlepšie, keď svojej žene ukáže práve ten mlynček. Ale tu prišiel skutočný problém! Zlomila mu kolovrat, starému bláznovi, ktorý si vybral starý mlynček namiesto toho, aby ho zasypávali zlatom a striebrom. Ale hovorí sa, že po búrke sa slnko krajšie usmieva na svet; tak to bolo aj tu. Keď sa búrka utíšila a manžel sa ozval:
„Mlynček, otoč sa; stôl, rozprestri sa; obrus, rozprestri sa: daj, čo máš na jedenie a pitie!“ –
Všetko bolo hneď dobré: všetci sa najedli a napili do sýta. Manželka pohladila svojho manžela a povedala, že by bolo naozaj dobré takto sa nakŕmiť, deti poskakovali po miestnosti a hovorili, že ešte nikdy toľko nejedli, až po krk.
„Ale vieš čo, môj drahý manžel?“ začala po chvíli starostlivá manželka. „S tým pánom z panstva, kde sme nechali náš voz ako zástavu, som mal doma celý kríž, ktorý som musel niesť! Každý deň mi posiela správu a pýta sa, čo urobí so starým vozom, že mu máme vrátiť múku. Viem, že mlynček dokáže ľahko zomlieť tú mieru múky; ale bolo by dobré niečím upokojiť toho reptajúceho pána. Nestálo by nás to veľa, keby sme k tej miere múky pridali pečeného moriaka a zajaca z tohto mlynčeka. Všetko by som mu to hneď odniesol.“
„No, niečo hovoríš,“ povedal manžel, „takto ho najlepšie upokojíme; jednoducho mu to vezmi.“
Manželka to všetko s milým pozdravom a poďakovaním panstvu vzala a položila to na pánov stôl. Čakala aspoň na milé slovo, ak nie darček za darček. Ale tu na ňu pán vyštekne: „Ty taký a taký tulák, kde si to vzal? Ukradol si moriaka zo dvora, chytil si zajaca v mojom lese! Len počkaj, za toto zaplatíš!“ Ani nečakal, čo povie, len ju dal hodiť do žalára a poslal po jej manžela, aby sa s ním okamžite dostavil pred pána.
Správca tvrdohlavo stál pred farmárom s rozkazom. A náš farmár najprv len potichu povedal správcovi:
„Ale človeče, prichádzaš o rozum, že si mňa a moju ženu dal do žalára za to, čo sme dali ako dar pánovi?“ Ale keď bol správca ešte tvrdohlavejší a nakoniec ho chcel chytiť, nahneval sa a zvolal: „Malá palica, malý meč, bráň ma!“ Palica skočila správcovi na chrbát a meč sa mu mihol pred očami. Správca utiekol a vrátil sa s modrinami do panstva. Poškriabal sa po chrbte a sotva zajakavo povedal pánovi, čo sa mu stalo.
„Si zbabelec, ak sa necháš biť!“ povedal pán a okamžite poslal pre farmára dvoch silnejších. Ale vrátili sa s ešte väčšími modrinami a so správou, že farmár sám ide za nimi a že ich všetkých zbije, ak neprepustia jeho ženu z väzenia. A naozaj, farmár už bol na dvore s palicou a mečom a robil veľký rozruch, že ich všetkých okamžite zbije a poseká, ak neprepustia jeho ženu.
Nahnevaný pán zakričal na správcov a sluhov: „No, vy naničhodníci, prečo vás držím, keď si neviete poradiť ani s týmto problémovým? Okamžite ho zaviažte a hoďte ho do žalára!“
Všetci sluhovia sa vrhli na farmára. Ale tentoraz farmár nežartoval. Prikázal: „Palicou a mečom, porazte ich všetkých, ale pána ušetrite!“ Okamžite boli všetci sluhovia zbití, pričom zostal len pán, ktorý sa triasol ako osikový list pred palicou a mečom.
„Teraz veríš, že mám nad tebou moc, nie ty nado mnou?“ povedal farmár pánovi. A pán len zakňučal: „Ó, verím, verím; ale čo budem teraz robiť bez sluhov? Zomriem od hladu bez toho, aby pre mňa niekto pracoval!“
„Budete hladovať alebo nie, tak to chodí. Ale aby som vám dokázal, že som vám nič nevzal, nakŕmim vás aj vašich sluhov. O hodinu vás s celou vašou domácnosťou pozvem na obed. Nebojte sa, všetci títo ľudia vstanú a pôjdu z tejto hostiny na inú; hneď ako tu bude moja žena!“ Tak povedal farmár a pán okamžite prepustil svoju ženu z väzenia.
Keď sa farmár vrátil domov so svojou ženou, prikázal svojej malej vreckovke: „Moja drahá vreckovka, choď a utri oči tým, ktorých zbili na dvore!“ Vreckovka vyletela a čoskoro sa vrátila, priniesla mu krv a slzy ako znak toho, že pekne utrela a oživila všetkých, ktorých tam palica a meč zbili.
Uľavený pán, keď videl svojich sluhov opäť na nohách, prikázal naložiť farmárov zastavený voz plný jedla, zapriahol doň štyri voly a všetko mu poslal so slovami, že z toho má pripraviť obed. Farmár všetko poslal späť s tým, že to nepotrebuje, nech si len prídu sadnúť k stolu. Pán mu to neveril, ale zo strachu pred palicou a mečom a aby sa vyhol niečomu horšiemu, okamžite prišiel s celou svojou domácnosťou k nášmu farmárovi.
Sotva uverili vlastným očiam, keď farmár postavil mlynček a prikázal mu mlieť. Stôl sa okamžite rozprestrel, obrus sa rozprestrel a každý si mohol vybrať akékoľvek jedlo a nápoje, na ktoré mal chuť. Bola to hostina hostín!
Po hostine sa mu pán poďakoval a vrátil sa domov. Ale doma stále premýšľal, ako všetko vziať farmárovi. Jasne videl, že z toho nič nebude, pokiaľ bude mať farmár palicu a meč; a tak sa rozhodol, že mu najprv tieto veci oklame. A vymyslel to celkom dobre. Zhromaždil celú svoju armádu a išiel k farmárovi, hovoriac mu toto a tamto, musí ísť do vojny, pretože traja susední králi sa chystajú na neho zaútočiť a so svojou armádou sa neodváži čeliť trom naraz, takže by mu farmár požičal tú palicu a meč. Farmár sa len zasmial a požičal mu ich.
Pán nevedel, ako ovládať palicu a meč, ale hneď ako ich mal pri sebe, postavil sa s celou svojou armádou pred farmárov dom a požadoval, aby mu farmár okamžite vydal mlynček, inak okamžite všetko zničí od základov.
„Naozaj, pane?“ pýta sa farmár.
"Naozaj!" hovorí pán.
„No, ak je to naozaj tak, nech je to naozaj tak! Ale nie mne, ale vám!“ S tým si farmár otočil trojrohý klobúk na hlavu a povedal: „Oheň!“ Zaiskrilo sa, vystrelili výstrely a pánovo vojsko bolo preč. Otočil ho druhýkrát a keď povedal: „Oheň!“, pánov dvor bol zmetený na prach. Otočil ho tretíkrát a keď povedal: „Oheň!“, pánov hrad bol vyvrátený zo základov.
Až teraz pán pochopil, do koho rúk padol a ako sa dostal do pasce. Začal na kolenách prosiť farmára o odpustenie a hovoril, že mu radšej bude slúžiť. „Nuž, pre takú klamlivú starú ženu, ako si ty, nič iné nestačí!“ povedal farmár a tým to skončilo.
Ale aby tu nezostali sami bez ľudí a aby farmár, teraz ako pán, mal vždy niekoho, kto by mu slúžil, a aby mlynček mal vždy pre koho mlieť, farmár opäť prikázal svojej milovanej malej vreckovke, aby vzkriesil tých, ktorí boli zabití, a tak sa aj stalo. Keď všetci opäť stáli na nohách, farmár ešte raz prikázal palici a meču, aby všetkých poriadne zmlátil, pričom nešetril ani pána, ako ponaučenie. A potom dodal: „Toto sa s vami stane, keď budete proti mne! Ale aby ste vedeli aj to, ako to bude, keď mi budete verne slúžiť, poďte sem na hostinu!“ S tým ešte raz prikázal:
„Mlynček, otoč sa; stôl, rozprestri sa; obrus, rozprestri sa: daj, čo máš na jedenie a pitie!“ A až teraz bola hostina nad všetky hostiny!
Odvtedy žil roľník ako veľký pán a vládol spravodlivo. Jeho mlyn naďalej mlel dobré veci a všetci, ktorí mu verne slúžili, boli za svoju prácu bohato odmenení. A tak sa sláva zázračného mlyna šírila široko-ďaleko.
A ak ešte nezomrel, mlyn pre neho melie dodnes.
Zo zbierky slovenských legiend a povestí, ktoré zozbieral slovenský rozprávač Pavol Dobšinský.
Mlynček