Kapitola 1: Snehuliak dedina
Sneh pokrýval malebnú horskú dedinku ako nadýchaná biela prikrývka. Prvé veľké sneženie v roku znamenalo pre deti len jedno – blížili sa Vianoce! Osemročný Jacob sa pozrel zo svojej mrazivej izby na scénu snehových gulí pod sebou. Dedinský park sa leskol v mesačnom svite, sneh sa trblietal ako drobné diamanty.
Jacob sa usmial, keď sledoval svojich priateľov, ako sa zhromažďujú v parku, aby stavali snehuliakov, tak ako každý rok. Obliekol si snehové nohavice a bundu a vykĺzol do tichej, ľadovej noci, aby sa k nim pridal.
„Postavme toho najúžasnejšieho snehuliaka vôbec!“ Jeho kamarátka Amy zapišťala, ružové líčka mala od zimy červené. Deti zrolovali obrovské snehové gule a poukladali ich na seba, čím ozdobili svojho týčiaceho sa snehuliaka mrkvovým nosom, uhoľnými očami a paličkami namiesto rúk. Navrch mu dali Jacobovu vlnenú čiapku a pomenovali ho Bert.
Keď sa deti vydali domov na horúce kakao, Jacob smutne zostal. Poznal Bertov osud – každý rok im veľké deti z vedľajšieho mesta zničili všetku ťažkú prácu.
Napadol ho nápad. Jacob vbehol dnu a schmatol otcov náhradný veľký nadýchaný sveter a mamin šál a teplú čiapku. Jemne zabalil Berta do nadrozmerného oblečenia v nádeji, že si ho tyrani pomýlia s človekom.
„Tam, teraz ti bude teplo,“ zašepkal Jacob. Bol hrdý na Bertov nový zimný outfit. Na zlomok sekundy by prisahal, že naňho Bert žmurkol. Jacob sa ospalo zasmial na svojej fantázii, keď sa mu oči zatrepotali a zavreli.
Jacob čoskoro tvrdo zaspal a nič si nevšimol. z magických udalostí, ktoré sa dejú za jeho mrazivým oknom…
Keď žiara splnu osvetľovala Berta, z nebies spadla jediná trblietavá hviezda a s iskrou pristála priamo na jeho mrkvovom nose. Možno to bola odmena za Jacobov nesebecký čin láskavosti, ktorá prinútila hviezdu vybrať si Berta.
"Au, čo to bolo?" Bert si pomyslel a zrazu pocítil ostrý pocit. „Čo ma to trafilo? Trochu to štípe, haha.“ Rozhliadol sa okolo seba a hľadal niekoho, s kým by sa mohol podeliť o tento zvláštny zážitok. „Psst, hej, Guiry! Guiry, si tam?“ Guiry bola miestna veverička, známa svojím nóbl prízvukom a humornou povahou.
Bert znova zvolal: „Videl si to? Čo to bolo? Trochu to bolelo...“ Guiry, ktorá vykukla zo svojej útulnej hojdačky na strome, zazrela Berta a zasmiala sa. „Haha, to bola možno padajúca hviezda! Budeš mať šťastie!“ Potom si všimla Bertovo oblečenie a jej oči sa rozšírili zvedavosťou. „Ale vyzeráš tak pekne! Kto ti dal tie pekné šaty?“ spýtala sa hlasom plným pobavenia a záujmu.
Kapitola 2: Bertova premena
Park bol tichý a pokojný pod žiarou splnu. Zrazu ticho prerušil zborový smiech. Traja uškŕňajúci sa chlapci sa vychvaľovali z lesa smerom k Bertovi.
„No, no, čo tu máme, chlapci?“ posmieval sa Josh, ten najmohutnejší. Hrubo šťuchol do Bertovho požičaného kabáta a šatky. „Nejaký lúzer sa snaží obliecť svojho snehového čudáka?“
„Aký čudák!“ posmieval sa jeho šľachovitý pomocník Ryan. Bert sa snažil zostať nehybný a ignorovať ich posmešky, ale vo vnútri sa triasol.
Josh zovrel päsť, dramaticky sa zatočil a silno švihol Bertovi do brucha. Bert pevne zavrel oči a pripravil sa na náraz.
Ale úder nikdy nedopadol. Namiesto toho Bert pocítil teplé, elektrické brnenie, ktoré sa tiahlo od špičky jeho mrkvového nosa až po jeho palicové nohy. Jeho telo ako prašanový sneh sa okamžite zrútilo do veľkej, víriacej mláky!
„Ach!“ kričali chlapci a potkýnali sa, aby sa dostali preč od nadprirodzeného divadla.
„Čo to do pekla bolo?“ zakričal Josh, keď sa všetci otočili a utiekli.
Zmätený, ale nezranený, Bert hľadel na vlniaci sa vodný kopček, ktorý kedysi tvoril jeho pevnú spodnú polovicu. Intenzívne sa sústredil a na jeho prekvapenie mláka postupne znova zamrzla a premenila sa späť na dokonalé telo snehuliaka!
„Páni!“ zvolal Bert nahlas, hoci ho počuli iba spiace stromy. „Viem sa premeniť na vodu a viem sa premeniť späť na snehuliaka!“ Niekoľkokrát experimentálne preletel z mláky na snehuliaka a späť, nadšený objavom. Bol stále snehuliak? Alebo bol teraz nejako... oboma? Ako sa to stalo? Malo to niečo spoločné s tou trblietavou padajúcou hviezdou? Bert bublal od radostného zmätku.
Nasledujúce ráno sa Jacob vrátil, aby s nádejou skontroloval svojho nového priateľa. Namiesto toho mu pri pohľade na napoly roztopenú blatistú mláku obklopenú hrudkovitým snehom ovisli ramená.
„Asi ťa tí veľkí gauneri nakoniec rozdrvili, Bert,“ zamrmlal Jacob skľúčene. „Aj s tým kabátom mi pokazia všetku zábavu.“ Vzdychol si a otočil sa, aby sa vydal domov.
Znechutený chlapec si ich nevšimol, ako sa niekoľko osamelých snehových vločiek snášalo dolu a pomaly sa začalo hromadiť okolo opustenej mláky. Vytvorili sa vírivé kôpky, ktoré sa magicky spojili do známych veselých tvarov snehuliaka – dve práškové nohy, potom pevný trup, vetvičky na rukách a nakoniec sa Bertova usmiata hlava znovu zmontovala priamo navrchu! Magický snehuliak sa opäť skladal!
Kapitola 3: Mrazivá zábava
Keď sa Bert dokončil v zložení, zbadal Jacoba, ako ide domov s rozrušeným výrazom. „Jacob, počkaj!“ zakričal Bert.
Jacob sa zastavil a otočil sa s rozšírenými očami. Počul práve niekoho volať jeho meno?
„Tu dole! To som ja, Bert!“ zasmial sa snehuliak a zamával svojimi palicovými rukami.
„Bert!“ zakričal Jacob radostne a rozbehol sa k kamarátovi, aby ho objal. „Žiješ! Vieš hovoriť?! Ale... ako?“
„Včera v noci, keď si odišiel, sa stalo niečo magické,“ vysvetlil Bert. „Keď sa ma tí tyrani pokúsili zbiť, premenil som sa na mláku! A potom som sa mohol znova poskladať ako snehuliak! Nie je to super?“
Jakubovi padla ústa na palec. „To je tá najúžasnejšia vec, akú som kedy počul! Poďme sa trochu zabaviť s tvojimi novými schopnosťami!“
Dvojica strávila celý deň hraním sa a experimentovaním s Bertovými schopnosťami. Mali klzké preteky na saniach, pričom Bertova mláka slúžila ako ľadová šmykľavka. Potom sa Bert premenil späť na snehuliaka, aby si mohli zahrať snehovú bitku, pričom Bert sa rýchlo vyhýbal úderom tým, že sa premenil na tekutinu.
Po obede dostal šibalský Jacob nápad. „Hej Bert, vieš použiť svoju vodnú plochu na to, aby si z ľudí robil neškodné žarty?“
„Jasné! Čo si mal na mysli?“ odpovedal Bert so žmurknutím.
Vyrazili do mesta do kaviarne, kde Jacobova učiteľka, pani Crabapple, pila kávu s riaditeľom. Jacob ich tajne ukázal Bertovi. Potom Bert prešmykol pod dverami kaviarne a zrazu vyskočil v mláke priamo pod stoličkou pani Crabapple! S výkrikom vyskočila, keď jej premočený zadok poliala Bertova ľadová špliechanka.
Jacob sa takmer rozosmial, keď Bert vybehol späť von. „Jej tvár bola na nezaplatenie!“ zachichotal sa Jacob. „Toto je najlepší deň vôbec!“
Keď sa dvaja priatelia v tú noc v žiarivom mesačnom svite vracali domov, Jacob potichu povedal: „Som naozaj rád, že si tá hviezda vybrala teba, Bert. Teraz môže byť každá zima takáto magická!“
Kapitola 4: Školské blázniviny
Jacob sotva dokázal skryť svoje vzrušenie, keď kráčal do školy. Bol to prvý deň po vianočných prázdninách. Posledné dva týždne ubehli v záplave horúceho kakaa, snehových bitiek a dní plných smiechu, keď sa hral so svojím novým najlepším priateľom Bertom. Ale teraz, keď sa prázdniny skončili, Jacob bol sklamaný, že bude musieť byť celý deň zavretý v škole.
Pokiaľ... sa mu v hlave nezačal stvárať šibalský nápad.
„Hej, Bert, práve som dostal skvelý nápad!“ zvolal Jacob. „Keďže je dnes prvý deň po vianočných prázdninách, prečo nejdeš so mnou do školy? Mohli by sme sa spolu tak dobre zabaviť!“
Bert zvedavo naklonil hlavu. „Ale Jacob, ako by som sa dostal do školy? Som snehuliak, nemôžem len tak vojsť do triedy!“
„Jasné, že môžeš!“ odpovedal Jacob nadšene. „Len sa svojou mágiou premeň na vodu a ja ťa prinesiem do mojej fľaše s vodou. Potom, keď tam budeme, sa môžeš vykradnúť von a premeniť sa na snehuliaka. Vytvoríme nejaké veselé žartíky!“
Bertove uhľové oči sa vzrušením leskli. „Máš úplnú pravdu, to je perfektné! Poďme na to – tento prvý deň späť bude ešte oveľa zábavnejší!“
Bert sa s nadšením roztopil v mláke, ktorú Jacob nabral do svojej oceľovej fľaše na vodu. Keď Jacob prechádzal školskou bránou, nikto si nevšimol nič nezvyčajné.
Keď sa Jacob usadil v triede, nenápadne nazrel pod svoj stôl. Potlačil smiech, keď sa Bert začal vynárať von a premenil sa späť na malého snehuliaka vedľa Jacobových topánok.
„Všade je voľno,“ zašepkal Jacob malému Bertovi. „Začnime plánovať náš prvý žart na pani Crabapple!“
Zakrývali si ústa a triasli sa tichým smiechom, zatiaľ čo vymýšľali svoj prvý vtip. Po niekoľkých minútach čakania na dokonalý okamih sa do akcie pustil Bert, milovník neplechy...
Zrazu vybehol vo svojej mláčkovej podobe, keď sa slečna Jablková otočila chrbtom. Veľmi nenápadne sa špirálovito vyšplhal hore nohavicou jej praktických pracovných nohavíc! Vydala prenikavý výkrik, zúfalo sa vrtiac a dupajúc, zatiaľ čo ľadová špliechajúca voda pôsobila... cestu hore jej zadkom!
Trieda sa ohlušujúco rozosmiala nad jej smiešnym interpretačným dažďovým tancom. Asi po minúte panického mávania sa Bert vynoril z manžety druhej nohavice a zamrzol priamo pri jej škaredých béžových podpätkoch.
Aj keď ťažko dopadla za stôl a s hlasným BUCHOM pristála na mini Bertovi, on sa stále smial a chichotal. To, že ho na chvíľu rozdrvili na prach a potom sa opäť sformoval, bola malá cena za taký vzrušujúci žart!
Po škole sa Jacob a Bert smiali a smiali na svojom vtipnom dni, zaželali si dobrú noc a sľúbili si, že na nasledujúce dni vymyslia ďalšie vtipné neplechy.
Koniec.
Snehuliak Bert