Stella, stonožka a stratené topánky

Pod veľkým zeleným listom žila malá stonožka menom Stella. Mala veľa drobných nôh a na každej nohe mala malú farebnú topánočku.

Vždy, keď Stella prechádzala lesom, znelo to takto: klop, klop, klop-klop. klop, klop, klop-klop.

Stella šťastne kráča po slnečnom lesnom chodníku obutá v mnohých farebných topánkach.

Jedného rána vykuklo spoza stromov slnko. „Myslím, že sa dnes pôjdem prejsť,“ povedala Stella.

Obula si všetky topánky a vydala sa po lesnej ceste: klop, klop, klop-klop.

Stella preskakuje lesný potok, zatiaľ čo jej medzi kamene padajú malé modré topánočky.

Najprv Stella prišla k malému potôčiku. Voda bublala: „Šplech, špliech, špliech.“

„Skočím na druhú stranu!“ povedala Stella. Rozbehla sa a skočila. Hop! Zopár modrých topánok jej skĺzlo z nôh a pristálo medzi kameňmi. Plum, plum, plum. Stella si to nevšimla. Kráčala ďalej: klop, klop, klop-klop.

Stella siaha po veľkej jahode, zatiaľ čo sa jej červené topánky zachytávajú o vetvičky.

Čoskoro našla krík plný červených jahôd. „Mmm, jahoda!“

Stella sa plazila pod malými konármi a vybrala si ten najväčší. Ale keď sa plazila späť von, niekoľko červených topánok sa zachytilo o vetvičky. Stella si to nevšimla. Pokračovala: klop, klop, klop...

Stella sa točí za žltým motýľom a jej žlté topánky letia do lúčnej trávy.

Na lúke Stella stretla žltého motýľa. „Počkaj na mňa!“ zavolala.

Motýľ vyletel hore a Stella sa natiahla. Motýľ zletel dole a Stella sa zohla. Potom sa motýľ zatočil a Stella sa tiež zatočila.

Vrtila sa a vrtela, až kým jej žlté topánky neodleteli do trávy. Šup, šup, šup!

Stella si všimne veľa bosých nôh po tom, čo stúpi na pichľavú šišku.

Stella urobila ešte pár krokov, ale teraz už nepočula ten veselý zvuk: klop, klop, klop-klop.

Mäkký mach pod jej bosými nohami znel chladne. „Brrr,“ zachvela sa Stella. Potom stúpila na malú šišku. „Au! To je pichľavé!“

Stella sa pozrela dole. Jedna noha bola bosá. Ďalšia noha bola bosá. A ešte jedna. „Moje topánky sú preč!“

Na chvíľu Stella cítila smútok. Potom zdvihla hlavu. „Pamätám si, kam som išla. Nájdem ich.“

Ježko Joey, veverička Vicky a žaba Zoe sa ponúknu Stelle, že jej pomôžu.

Neďaleko stretla ježka Joeyho, veveričku Vicky a žabu Zoe.

„Pomôžeš mi?“ spýtala sa Stella. „Ukážem ti cestu.“ „Áno!“ povedali jej kamaráti.

Stella a jej priatelia nachádzajú žlté topánky medzi sedmokráskami a vysokou lúčnou trávou.

„Najprv som naháňala motýľa,“ spomenula si Stella. Zaviedla všetkých späť na lúku.

Joey sa pozrel pod sedmokrásky, Vicky odhrnula vysokú trávu a Stella hľadala vedľa púpav. Potom zbadali žlté topánky.

„Tam sú!“ Stella si ich znova nasadila. Ťuk, ťuk…

Priatelia našli Stelline červené topánky zavesené na konároch jahodového kríka.

„Predtým som zjedla jahodu,“ povedala Stella.

Všetci sa ponáhľali k jahodovému kríku. Jedna červená topánka visela na vetvičke, druhá sa zachytila na konári a ďalšia sa skrývala pod listom.

„Našli sme ich!“ Stella im ich znova obula. Ťuk, ťuk, ťuk…

Žaba Zoe vytiahla Stelline modré topánky spomedzi kameňov v potoku.

„A úplne na začiatku som preskočila potok,“ spomenula si Stella.

Pri potoku skočila žaba Zoe do vody. Šplech! Našla modré topánky medzi kameňmi a podala ich Stelle.

„Toto sú posledné!“ Stella ich nasadila späť. Ťuk, ťuk, ťuk-ťuk!

Stelline kamarátky jej viažu drobné šnúrky na všetky farebné topánky.

Všetky topánky boli späť tam, kam patrili.

„Musíme sa uistiť, že nám znova nespadnú,“ povedala Stella. Joey priniesol mäkké steblá trávy, Vicky ich skrútila do drobných šnúrok a Zoe ich pevne zviazala.

Stella prešla cez mach, preskočila šišku a točila sa za motýľom. Ani jedna topánka jej nespadla.