Kedysi dávno, za zelenými kopcami a voňavým lesom, stál malý domček s modrými okenicami. V tom dome žil starý rezbár menom Geppetto.
Geppetto mal veľmi šikovné ruky. Z dreva vyrábal malé stoličky, farebné kačičky, kone na kolesách a píšťalky, ktoré veselo štebotali: „Píp, píp, píp!“
Jeho dielňa bola plná hračiek, hoblín a teplej vône čerstvo narezaného dreva. Ale Geppetto žil úplne sám. Keď si večer odložil náradie, v malom domčeku sa rozhostilo ticho. Nikto sa nesmial. Žiadne malé nožičky neklopkali po podlahe. Nikto mu nepoprial dobrú noc.
Jedného večera sa Geppetto pozrel na krásny kus dreva ležiaci na jeho pracovnom stole. „Urobím si malého dreveného chlapca,“ povedal. „Potom mi bude niekto robiť spoločnosť.“ Zdvihol svoje malé kladivo a rezbársky nástroj. Klop, klop, klop.
Najprv vyrezal okrúhlu malú hlavu. Potom urobil dve jasné oči, dve malé uši a špicatý nos. Pridal usmievavé ústa, dve ruky a dve nohy. Nakoniec chlapcovi namaľoval na tvár ružové líčka a nasadil mu na hlavu malý modrý klobúk. Geppetto sa naňho hrdo pozrel. „Budem ťa volať Pinocchio,“ povedal a jemne si pohladil drevené líce.
Zrazu sa stalo niečo magické. Pinocchio otvoril jedno oko. Potom druhé. Raz žmurkol, potom dvakrát, zdvihol svoju malú rúčku a zamával. „Ahoj!“ Geppettove ústa od prekvapenia odišli. Pinocchio zoskočil zo stola a dupol drevenými nožičkami. Klop, klop, klop! „Ahoj, ocko!“ zvolal šťastne. Geppetto od radosti zatlieskal rukami. „Pinocchio! Žiješ!“
Zdvihol malého chlapca do náručia a pevne ho objal. „Odteraz už ani jeden z nás nikdy nebude sám.“
Pinocchio bol zvedavý ako každé malé dieťa. Chcel všetko vidieť, všetko sa dotknúť a všetko vyskúšať. Ukázal na kladivo. „Čo je toto?“ „Kladivo,“ odpovedal Geppetto. Pinocchio ukázal na dreveného koňa. „A toto?“ „Hračka.“ Potom ukázal z okna. „A čo je to?“ Vonku lietal žltý motýľ. „To je motýľ,“ povedal Geppetto.
Pinocchio pritlačil nos k oknu. Motýľ zamával krídlami a Pinocchio zamával späť. „Ahoj, malý motýľ!“
Celé dopoludnie strávil skúmaním domu. Otvoril jednu zásuvku a zatvoril druhú. Pozrel sa pod stôl a nakukol do košíka. Keď našiel metlu, začal zametať dielňu. Švih, švih, švih! „Pomáham!“ hrdo oznámil. Ale Pinocchio zametal tak dychtivo, že metla náhodou narazila do vreca múky. Bum! Vreco spadlo na zem a biely oblak sa vzniesol do vzduchu.
Puf! Múka pokrývala podlahu. Múka pokrývala stôl. Trochu múky bolo dokonca aj na Pinocchiovom klobúku.
Keď Geppetto vošiel do dielne, prekvapene sa rozhliadol. „Čo sa tu stalo?“ Pinocchio sa bál, že sa jeho otecko nahnevá. Schoval si metlu za chrbát. „Ja som to neurobil,“ povedal potichu. „Možno to urobil vietor.“ Zrazu ho niečo pošteklilo na konci nosa. „Achú!“ Pinocchiov nos sa trochu predĺžil. Prekrížil očami a pozrel sa naň. „Ocko, myslím, že sa mi nos zväčšuje.“
„Naozaj?“ spýtal sa Geppetto. „Možno ho narástol vďaka motýľu,“ povedal Pinocchio. Jeho nos sa ešte predĺžil. Dlhý. Dlhší. Najdlhší! Na jeho samom konci pristála malá lienka. Pinocchio otočil hlavu doľava a nosom narazil do stoličky. Bonk! Otočil hlavu doprava a nosom sa zachytil o záves. „Ach jaj!“ zvolal Pinocchio. „S takým dlhým nosom sa ani nemôžem otočiť!“
Geppetto si kľakol vedľa neho. Nebol nahnevaný. Len sa naňho pokojne pozrel. „Pinocchio, povedal si mi možno niečo, čo nebola pravda?“ Pinocchio sklopil zrak. Pozrel sa na rozsypanú múku a potom na metlu, ktorú stále skrýval za chrbtom. Nakoniec sa zhlboka nadýchol. „Prevrátil som vrece,“ priznal. „Nechcel som to urobiť. Zametal som a náhodou som doňho narazil.“
Geppetto ho jemne pohladil po hlave. „Ďakujem, že si mi povedal pravdu.“ „Prepáč, ocko.“ „Odpúšťam ti. Nehody sa niekedy stávajú. Teraz to môžeme spolu upratať.“ Pinocchiov nos sa okamžite začal zmenšovať. Menší. Ešte menší. Až kým nebol presne taký, aký bol predtým: malý, drevený a len trochu špicatý. Lienka odletela. Pinocchio sa dotkol jeho nosa a s úľavou sa zasmial.
„Je znova môj!“
Geppetto priniesol lopatku a Pinocchio zdvihol metlu. Šum, šum, šum. Spoločne pozametali všetku múku. „Pravda nám pomohla všetko napraviť,“ povedal Geppetto. Pinocchio prikývol. „Nabudúce to poviem hneď.“
Keď bola dielňa uprataná, Geppetto vyniesol krabicu plnú farebných drevených kociek. Spoločne postavili vysokú vežu. Pinocchio položil jednu kocku na druhú a potom na ďalšiu. Veža rástla vyššie a vyššie. Nakoniec Pinocchio položil poslednú kocku na vrch. Veža sa začala kymácať. Tadiaľto. Tamto. Potom sa zrútila na zem. Bum, bum!
Pinocchio a Geppetto vybuchli smiechom. Postavili ju znova. Potom jazdili na drevenom koníkovi po miestnosti. Cvak-klop, cvak-klop! Pinocchio spieval, Geppetto pískal a motýľ vonku ich sledoval z kvetu, ako sa spolu hrajú.
Keď padla tma, na oblohe sa objavil mesiac. Jedna po druhej sa začali trblietať malé hviezdičky. Geppetto zapálil lampu a naplnil dom jemnou zlatou žiarou. Pinocchiove drevené nohy sa už nepohybovali tak rýchlo. Klop. Klop. A potom už len jedno tiché malé klop.
Geppetto ho zdvihol do náručia a odniesol ho do malej postieľky, ktorú mu špeciálne pripravil. Prikryl ho teplou dekou. „Ocko?“ zašepkal Pinocchio ospalo. „Áno?“ „Aj keď som z dreva, som naozaj tvoj malý chlapček?“ Geppetto sa usmial a jemne ho pohladil po líci. „Samozrejme, že si. Nie sú to tvoje ruky, nohy ani nos, čo z teba robí skutočného malého chlapca.“ „A čo potom?“
„Dobré srdce, pravdivé slová a všetka láska, ktorú v sebe nosíš.“ Pinocchio si položil ruku na drevenú hruď. Nepočul v nej žiadne buchotanie, ale nejako ho stále cítil teplý. „Ľúbim ťa, ocko,“ zašepkal. „A aj ja ťa ľúbim, Pinocchio.“ Geppetto ho pobozkal na čelo. Vonku vietor jemne hojdal konáre. Ticho, ticho, ticho. Oheň v peci jemne praskal.
Práskanie, praskanie. Pinocchio zavrel jedno oko a potom druhé. Jeho malé ručičky pokojne spočívali na deke a jeho drevené nožičky už nevydávali žiadny zvuk. V malom domčeku sa opäť rozhostilo ticho. Ale tentoraz Geppetto nebol sám. V malej posteli vedľa neho spal jeho vlastný malý drevený chlapček so šťastným úsmevom na tvári.
Dobrú noc, Pinocchio. Dobrú noc, Geppetto. Dobrú noc, malý domček za zelenými kopcami. A to je koniec príbehu.
Komentár