Milo počuje pred spaním jemný bublavý zvuk. Keď prestane, mama mu pomôže počkať a počúvať, kým sa nevráti.
Milo bol malá vydra.
Bol čas ísť spať pri jazierku.
Ľahol si na mamino brucho a žmurkal do tmy. voda.
Potom začul zvuk.
Plip.
Plech.
Milo zdvihol zrak.
„Mami?“ povedal.
„Áno, maličká?“ povedala mama.
„To je bublina z jazierka.“
Milo sa usmial.
„Viac,“ povedal.
Čakal, ale zvuk utíchol.
Milo sa pozrel na vodu.
Pozrel sa na mamu.
Natiahol sa jednou labkou, aby nabral vodu.
Žiadna bublina sa nevynorila.
Skúsil ešte raz poklepať.
Stále žiadna bublina.
„Je preč,“ povedal Milo.
Mama sa naklonila bližšie a položila mu labku na labku.
„Nehýbme sa,“ povedala.
„Počúvajme.“
Milo stál nehybne a pozrel sa na mamu.
Pomaly sa nadýchol.
Počul, ako sa trstina dotýka vody.
Počul, ako sa dole otáča ryba.
Ale žiadna bublina sa ešte nevrátila.
„Chcem plip-plop,“ zašepkal Milo.
„Viem,“ povedala mama.
Jemne ho pohladila po chrbte.
Milo čakal s mamou a pozeral sa na vodu.
Skúsil znova počúvať.
Potom sa zvuk vrátil.
Plip.
Plech.
Milo žmurkol a usmial sa.
„Tam!“ povedal.
„Áno,“ povedala mama.
„Vrátilo sa to.“
Milo sa naklonil pod maminu bradu.
Teraz už neťukal.
Usmial sa a počúval.
Plip.
Plech.
Milo zažmurkal, keď mu oťaželi oči.
Jemne zívol.
„Dobrú noc, bublinka,“ zašepkal.
„Dobrú noc, Milo,“ povedala mama.
Plip.
Plech.
Milo čoskoro zaspal.
Komentár